Budovanie koncepcie partnerstva NATO pre širší Stredný východ

Pred desiatimi rokmi NATO začalo dvaavantgardné programy partnerstva – Partnerstvo za mier (PzM) prekrajiny strednej a východnej Európy a Stredomorský dialóg (SD) prekrajiny v širšej stredomorskej oblasti. Oba tieto programy je terazpotrebné modifikovať, aby odrážali zmeny v euroatlantickejbezpečnosti, ako sú rozšírenie NATO alebo nové problémy, ktorýmdnes Aliancia čelí. V procese úpravy programu Stredomorskéhodialógu a jeho možného rozšírenia do vzdialenejších oblastíStredného východu sa v mnohom môžeme poučiť zo skúseností získanýchv PzM.

Na rozdiel od Partnerstva za mier nebolStredomorský dialóg veľmi úspešný. Nezohral veľkú úlohu pristabilizácii regiónu a zvlášť výrazne nepomohol ani pripresadzovaní rozvoja zúčastnených krajín. Existuje pre to niekoľkodôvodov. Patria medzi ne nedostatok času, ľudského potenciálu afinančných prostriedkov, hlboká nedôvera voči NATO a neznalosťAliancie zo strany mnohých krajín tohto regiónu; nedostatokmechanizmov vedúcich k dialógu a k spolupráci, na ktorých jezaložený úspech NATO a Partnerstva za mier; ako aj neschopnosťoddeliť širšie regionálne bezpečnostné otázky odizraelsko-palestínskeho konfliktu.

Zatiaľ čo pred desiatimi rokmi sa NATOzaoberalo najmä stabilizáciou a transformáciou štátov strednej avýchodnej Európy, dnes stojí pred problémami, ktoré majú korene vkrajinách "širšieho Stredného východu", alebo nimi otriasajú. Ak máNATO efektívne pristupovať k riešeniu bezpečnostných obáv svojichčlenov, bude musieť v nastávajúcich mesiacoch a rokoch svojupozornosť presunúť zo strednej a východnej Európy do tohto regiónua ďalší vývoj Stredomorského dialógu bude musieť túto zmenunáležite reflektovať

Pokiaľ medzinárodné spoločenstvo poskytneadekvátne prostriedky na stabilizáciu Afganistanu, mohla by saúloha NATO v Medzinárodných bezpečnostných asistenčných silách(ISAF) stať vzorom, ktorý by sa dal uplatniť v Iraku a, časom,dokonca aj pri riešení izraelsko-palestínskeho konfliktu. DilemaIzraela spočíva v tom, že čím silnejším sa stáva vojensky, týmmenej sa jeho obyvatelia cítia bezpeční. Je potrebné nájsť"čestného mierového sprostredkovateľa", ktorému budú dôverovať obestrany a ktorý by mohol pomôcť pri rokovaniach a potom aj pripresadzovaní zložitého balíka bezpečnostných opatrení. Na tútoúlohu sa nemôžu podujať ani Spojené štáty, ani Európa, pretože saim pripisuje nedostatok nestrannosti. Akokoľvek nedôveryhodne todnes môže znieť, ale NATO je pravdepodobne jedinou inštitúciou,ktorá by v priebehu niekoľkých nastávajúcich rokov mohla nájsťriešenie tohto problému.

Samozrejme, že vývoj sa môže uberať týmtosmerom, ak sa splnia podmienky – a to veľmi významné podmienky. Keďsa pozrieme na uplynulých päť rokov, nevraviac o poslednýchpätnástich rokoch, tempo vývoja NATO prekonalo všetky vtedajšiepredpovede. Rýchlosť diania vo svete sa zvyšuje a NATO – aj napriekmnohým a evidentným nedostatkom – dokazuje, že je najflexibilnejšoumedzinárodnou inštitúciou a že je schopné plniť požiadavky novéhobezpečnostného prostredia. Je pravdepodobné, že tento trend budepokračovať a že ďalší vývoj NATO asi prinesie aj ďalšieprekvapenia.

Čím viac sa Aliancia vzďaľuje od úlohypasívnej obrannej organizácie, ktorú mala počas studenej vojny, astáva sa aktívnou bezpečnostnou organizáciou, ktorú dnešný „horúcimier“ potrebuje, tým viac si jej členovia uvedomujú, že svojubezpečnosť môžu zaistiť iba kolektívne. Rozdiel medzi "spojencami"(t.j. členskými štátmi, pozn. prekl.) a "partnermi" (t.j. krajinamiPzM, pozn. prekl.) treba čím skôr prekonať. Bezpečnosť členskýchkrajín NATO sa dá zaistiť iba úzkou spoluprácou s partnerskýmikrajinami strednej a východnej Európy a širšieho Stredného východu,ako aj navzájom medzi sebou. Predovšetkým tento vývoj je dneshnacou silou rozvoja NATO a poskytuje najväčší stimul preposilnenie obsahovej stránky programov Partnerstva a ich integráciudo hlavných činností Aliancie.

Ak sa majú mechanizmy partnerstva vyvíjaťtak, aby prispievali k riešeniu nových bezpečnostných výziev, boloby logické, aby sa tento vývoj zakladal na tých vlastnostiach NATO,ktoré sa zaslúžili o jeho úspech. Vtipkári občas žartujú, žeskratka NATO znamená "No Action, Talk Only" (Žiadne činy, ibareči). Základom úspechu Aliancie je však práve jej schopnosťposkytnúť fórum pre dialóg, kde si členovia môžu vyargumentovaťsvoje problémy bez toho, aby sa kvôli nim dostali do sporu.Partnerstvo za mier skutočne dalo takýto priestor krajinám, ktoréchceli do klubu členských štátov NATO vstúpiť. Aj napriek svojmunázvu sa však Stredomorskému dialógu niečo také dosiahnuťnepodarilo. Vytvorenie mechanizmov pre zvládanie rôznych situácií,pred akými v súčasnosti stojí stredná a východná Európa i širšíStredný východ, je základnou úlohou Partnerstva za mier ajStredomorského dialógu.

Formálne aj neformálne mechanizmy NATOzamerané na budovanie spoločnej obrannej a bezpečnostnej kultúry súnielen základom tradičného zmyslu existencie Aliancie, ktorým jezaistenie kolektívnej obrany, ale prenesené do strednej a východnejEurópy vykazujú významný vplyv aj na demokratizačný proces akocelok. Ukázalo sa totiž, že demokratické riadenie a kontrolaozbrojených a bezpečnostných síl, vzťahy medzi civilným sektorom aozbrojenými silami a reforma v rezorte obrany sú omnohodôležitejšími prvkami demokratickej a hospodárskej transformáciekrajiny, než sa pôvodne predpokladalo. Mnohé krajiny východnejEurópy a Balkánu s týmito otázkami ešte zápasia, ale rovnaképroblémy dnes ťažia aj širší Stredný východ. Základným prvkom novejkoncepcie partnerstva NATO bude rozvoj a šírenie týchto mechanizmovdo nových častí sveta.

Bezpečnosť členských štátov NATO sa dázaručiť iba úzkou spoluprácou s partnerskými krajinami strednej avýchodnej Európy a širšieho Stredného východu, ako aj navzájommedzi sebou.

Na vybudovanie bezpečnostného partnerstva vširšom stredomorskom regióne a na širšom Strednom východe potrebujeNATO prehĺbiť svoje znalosti o tejto časti sveta a posilniťinštitucionálne mechanizmy v záujme zapojenia zúčastnených krajín.Tak ako musela Aliancia koncom osemdesiatych a začiatkomdeväťdesiatych rokov minulého storočia prehĺbiť svoje znalosti oinštitúciách Sovietskeho zväzu a jeho následníckych štátov, musídnes urobiť to isté v prípade krajín severnej Afriky a širšiehoStredného východu. Partnerstvo za mier poskytuje určitý model prerámec potrebný na podporu angažovanosti týchto štátov, a to najmäpreto, lebo tento mechanizmus preukázal veľkú flexibilitu. Obdobnýprogram pre Stredomorie a širší Stredný východ musí zohľadniťurčité špecifické regionálne črty, z ktorých niektoré sú rovnakéako tie, s ktorými sme sa začiatkom deväťdesiatych rokov stretli vstrednej a východnej Európe, a niektoré sú veľmiodlišné.

Napríklad u obyvateľstva, ba dokonca aj vniektorých vládach regiónu, panuje temer úplná neznalosť skutočnéhocharakteru NATO. Preto je potrebné iniciovať dlhodobý informačný akomunikačný program postavený na širokej báze. Toto si vyžadujenielen aktívnu účasť vládnych orgánov, ale aj zapojeniemimovládnych organizácií tak, ako tomu bolo v krajinách strednej avýchodnej Európy pred viac než desiatimi rokmi. Zatiaľ čo všakstredná a východná Európa vnímala Partnerstvo za mier hlavne akonástroj, pomocou ktorého možno od NATO získať informácie azaangažovanosť, a pomocou ktorého možno NATO primäť k tomu, abyštátom strednej a východnej Európy zabezpečilo väčší politickývplyv, krajiny severnej Afriky a širšieho Stredného východu v prvomrade chcú dosiahnuť, aby boli vypočuté ich požiadavky a aby malivplyv na rozhodovanie členských štátov Aliancie. Je to dobréznamenie, pretože najprv potrebujeme načúvať a porozumieť, až potommôžeme reagovať a vypracovať vhodný postup. Náš vplyv v tomtoregióne bude priamo úmerný našej pripravenosti počúvať apočuť.

V rámci tohto regiónu ako celku je občianskaspoločnosť rozvinutá menej, než vo väčšine Európy, ako sme videliaj v prípade strednej a východnej Európy pred pätnástimi rokmi.Preto je dôležité zapojiť mimovládne organizácie a vysoké školy,ktoré môžu Aliancii pomôcť v širšej komunikácii s verejnosťou amôžu napomáhať rozvoju demokracie. V niektorých prípadoch, akonapríklad v Alžírsku, existuje okamžitá konkrétna potreba získaniaskúseností a odborných znalostí v oblasti budovania nových vzťahovmedzi civilným sektorom a ozbrojenými silami, ako aj v oblastidemokratického riadenia a kontroly ozbrojených síl.

Zatiaľ čo mnohé krajiny strednej a východnejEurópy od začiatku usilovali o vstup do NATO a program Partnerstvoza mier im na to poskytoval vhodný mechanizmus, neplatí to prekrajiny severnej Afriky a širšieho Stredného východu. Ak aleverejná mienka v týchto krajinách bude novú iniciatívu vnímať akooživenie vojenského spojenectva, ako nástroj nátlaku a ovládania zostrany Západu, alebo – v najhoršom prípade – ako nástroj, ktorý bydal Izraelu perspektívu na skoré členstvo v NATO, potom žiadenpokrok nenastane.

Z uvedeného dôvodu by nový mechanizmus, ktorýnahradí Stredomorský dialóg, nemal zahŕňať podpísanie oficiálnychdokumentov, najmä ak by tieto obsahovali zoznam zásad a hodnôt,ktoré by mali obe strany spoločne vyznávať. V prvom rade jepotrebné vytvoriť viaceré fóra pre pravidelný politický avojensko-bezpečnostní dialóg previazaný s hustou sieťou ponúk naspoluprácu na mnohých úrovniach, vychádzajúc z osvedčeného princípuPzM, ktorý dáva priestor špecifikám jednotlivých krajín. Tietoponuky a pozvania sa musia vnímať ako doplňujúci faktor, nie akokonkurencia podobných aktivít Európskej únie, a musia odrážaťželania a potreby týchto krajín. Pokiaľ sa budú vnímať ako návrhy„zhora", budú zdvorilo odignorované.

Súčasne s programom prezvyšovanie informovanosti a diplomatickej angažovanosti sarozširuje aj rozsah vojenských opatrení na posilnenie dôvery. Vtomto smere dvojstranné vzťahy medzi členskými štátmi NATO akrajinami PzM zo strednej a východnej Európy na jednej strane akrajinami Stredomoria a širšieho Stredného východu na druhej stranemôžu byť vzájomne prospešné pre rozvoj mnohostranných vzťahov.Skúsenosti nás však poučili, že Aliancia by mala k obavám v tomtoregióne pristupovať citlivejšie. Zoskupenia ozbrojených síl NATOoperujúce v Stredomorí, ktoré sú, samozrejme, v oblastirozmiestnené za iným účelom, sa krajinám severnej Afriky môžunechtiac javiť ako hrozba.

Popri vojenských abezpečnostných opatreniach na posilnenie dôvery, ktoré v regiónochStredomoria alebo širšieho Stredného východu budú rovnako cenné akoboli v strednej a východnej Európe, existuje oveľa väčší priestorpre formálny mechanizmus na vzájomnú výmenu informácií. Jepotrebné, aby sa nový proces partnerstva a spolupráce stalstrediskom budovania informačných sietí, kde sa každý môžeoboznámiť s aktuálnym dianím v regióne. Azda najefektívnejšie sa todá dosiahnuť pomocou elektronického systému. Nič nenahradí význampravidelných osobných stretnutí a rozhovorov, avšak väčšia mieravyužitia videokonferencií môže určite zvýšiť intenzitu komunikácieaj pri zachovaní nízkych nákladov.

Vzhľadom na to, že vo väčšinekrajín severnej Afriky a Stredného východu sú „umiernené“bezpečnostné otázky menej citlivé než radikálne vojenské otázky,môže sa NATO spočiatku angažovať práve týmto smerom. Ideálnymprostriedkom pre prvé kroky zbližovania je Vedecký program NATO. AkNATO využije svoj Vedecký program a svoje skúsenosti v oblastiverejnej diplomacie, má veľkú šancu, že v danom regióne vzbudízáujem a vyvolá debatu o nových bezpečnostných otázkach, ktorépredstavujú všeobecné ohrozenie. Pod záštitou vedeckých ainformačných programov budú môcť predstavitelia NATO častejšienavštevovať tieto regióny a zároveň si rozširovať aj vlastnépoznatky. Podobne ako v strednej a východnej Európe na počiatkudeväťdesiatych rokov, tak aj teraz možno očakávať, že iniciatívyNATO v oblasti týchto programov budú podnetom pre zapojenie savedeckých inštitúcií z členských krajín do bilaterálnej spolupráce.Takáto forma účasti povedie v regióne k rýchlemu vytvoreniu veľmipotrebných koncepčných vedecko-výskumných stredísk, spoločne sktorými sa budú realizovať programy spolupráce. Mimovládneorganizácie a vysoké školy v členských štátoch si v súčasnej dobeuvedomujú, že treba obrátiť pozornosť na túto, doposiaľ častoopomínanú, časť sveta. Relatívne skromná iniciatíva zo strany NATOsa môže stať podnetom pre pozitívnu zaangažovanosť Západu, podobneako tomu bolo v strednej a východnej Európe.

Dôležitou (a často nedocenenou)črtou takéhoto zamerania je spolupráca Parlamentného zhromaždeniaNATO (PZ NATO) s regionálnymi účastníkmi. Hoci PZ NATO fungujeoddelene od NATO, jeho programy napomáhajú pri podpore cieľovAliancie a úspešne dopĺňajú jej diplomatickú a vojenskú činnosť. PZNATO často dokáže preniknúť aj tam, kde sa to byrokracii NATO zdáťažké, a parlamenty často dokážu navzájom komunikovať ľahšie nežvlády. Dobrým príkladom je parlamentný dialóg, ktorý v súčasnosti –aj napriek napätiu v regióne – prebieha na Kaukaze. Podobný dialógby mohol pomôcť zlepšiť vzťahy aj medzi niektorými krajinamisevernej Afriky.

Ďalšie faktory

Najdôležitejším faktorom predosiahnutie úspechu partnerstva a spolupráce v tejto oblasti jeschopnosť rozdeliť tento priestor -- či už formálne aleboneformálne -- tak, aby sa vytvorili podmienky pre prácu vsubregionálnych zoskupeniach. Predovšetkým treba oddeliťizraelsko-palestínsku otázku od vzťahov NATO so štátmi severnejAfriky. Mnohé štáty v tomto regióne majú sa svojimi susedmi tiežnapäté vzťahy. Z týchto dôvodov sa spolupráca s NATO pravdepodobnenajprv rozvinie na dvojstrannej báze, až potom na úrovnisubregionálneho kolektívneho fóra.

Ďalší faktor spočíva v tom, ženové bezpečnostné problémy, vrátane kľúčovej otázky terorizmu, sateraz týkajú aj štátov ďaleko za hranicami súčasných krajín PzMalebo Dialógu, vrátane Pakistanu a Indonézie. Nové mechanizmy bymali byť schopné sprístupniť aspoň časť tohto dialógu aj inýmkrajinám s podobnými problémami. Úloha NATO v Afganistane si,nakoniec, vyžaduje politický kontakt so vzdialenými krajinami.Bezbolestným a okamžitým riešením by bolo napríklad sprístupnenievedeckých seminárov NATO účastníkom z týchto krajín. V súčasnostivšak môžu byť na takéto podujatia pozývaní iba občania z krajín PzMa SD.

Hoci terorizmus predstavujerovnako veľkú hrozbu pre krajiny Stredného východu ako pre Európu aSevernú Ameriku, a spolupráca v tejto otázke je nesmierne dôležitá,predstavitelia týchto krajín sú už unavení z rokovaní, kde všetkyrozhovory začínajú tým, že sa arabský svet spája s hrozbouterorizmu. Pokrok v takýchto rozhovoroch dosiahneme, ak budemeuplatňovať umiernenejší prístup.

Predovšetkým v jednej oblasti si musíme zvývoja Partnerstva za mier vziať ponaučenie. Účasť v PzM bolapôvodne ponúknutá všetkým štátom strednej a východnej Európy aštátom bývalého Sovietskeho zväzu bez akýchkoľvek podmienok.Následne pre krajiny ako Srbsko a Čierna Hora, ktoré ašpirujú naúčasť v Partnerstve za mier a vnímajú ho ako cestu späť dozápadného spoločenstva, sa táto účasť podmienila demokratizáciou aspravodlivým riadením štátu. Aj keď sa o význame tohto rozhodnutiadá polemizovať, jedna vec je istá: je absolútne nutné, aby novýprogram partnerstva a spolupráce so severnou Afrikou a širšímStredným východom žiadnu takú podmienku neobsahoval. Krajiny tohtoregiónu si k demokracii a modernizácii zvolia rôzne cesty a budúnapredovať rozdielnym tempom. Budú odmietať všetko, čo sa im budejaviť ako prejavy blahosklonnosti alebo kultúrneho imperializmu.Kultúrna priepasť medzi Európou a Severnou Amerikou na jednejstrane, a severnou Afrikou a širším Stredným východom na stranedruhej, je dnes väčší než rozdiel medzi Východom a Západom na koncistudenej vojny. Úsilie o preklenutie tejto priepasti budeúčinnejšie, ak sa ponuky na spoluprácu budú prezentovať uvážlivo aohľaduplne.

Črtou Partnerstva za mier, ktorámala najväčší účinok, bolo nepochybne vytvorenie oficiálnych misiíkrajín PzM v centrále NATO. Poskytnutie kancelárskych priestorovpredstaviteľom krajín PzM a ponuka na vyslanie pomerne značnéhopočtu ich civilných a vojenských pracovníkov na určité posty docentrály NATO boli výrazným impulzom pre zmeny, ktoré mali okamžitevýrazný vplyv na všetky krajiny, ktoré túto príležitosť využili. Apráve takéto opatrenie prispeje k rozvoju skutočného dialógu aspolupráce s krajinami Stredomoria a širšieho Strednéhovýchodu.

Len čo budú takéto zastupiteľskémisie vytvorené, môže sa aj pre tieto regióny začať formulovať celýrad rôznych aktivít, ktoré vychádzajú z Partnerstva za mier.Rastúci počet predstaviteľov jednotlivých krajín, ktorí už poznajúfungovanie NATO a môžu po návrate domov začať odovzdávať svojepoznatky a skúsenosti, umožňuje veľkú mieru zaangažovanosti, ktorása sotva dá ináč dosiahnuť. S okamžitou platnosťou sú dané kdispozícii aj všetky programy otvorené pre krajiny PzM.Diplomatická angažovanosť sa stane efektívnejšou. Najdôležitejšieje však to, že práve prítomnosť dostatočne silnej misie krajinyotvára dvere pre neformálnu komunikáciu. Väčšina skutočnej práceNATO pri urovnávaní konfliktov a odstraňovaní nezhôd prebiehaprostredníctvom osobných kontaktov diplomatov a dôstojníkovstredného služobného rangu v kaviarňach, reštauráciách, či nachodbách centrály NATO. Jedinečnosť Aliancie tkvie nepochybne aj vtom, že všetky národné delegácie a misie, vojenské aj civilné, sanachádzajú spolu pod jednou strechou. Atmosféra súrodosti v tomtoprostredí vytvára podmienky pre rozkvet reálnej diplomacie. Jepotrebné, aby sme práve túto výsadu poskytli aj našim kolegom zoStredného východu a Stredomoria.

Súčasne s procesom reorganizáciea predefinovania Partnerstva za mier sa vytvára priestor, ktorýtakmer nevyhnutne povedie k vyššiemu stupňu spolupráce medzi PzM anovými mechanizmami dialógu a spolupráce s krajinami severnejAfriky a Stredného východu. Preto by zrejme najlepším riešením boljeden zastrešujúci program, ktorý by pokryl všetky aspektypartnerstva – tak Partnerstvo za mier, ako aj Stredomorský dialóg.V rámci toho programu by sa potom dalo lepšie rozlišovať medziregiónmi, i medzi časťami celku. Bolo by to akési "Partnerstvo prespoluprácu" (Partnership for Cooperation), ktoré by zahŕňalostrednú a východnú Európu, širší stredozemný región a širší Strednývýchod.

Chris Donnelly je vyšším vedeckým pracovníkombritskej Obrannej akadémie v Shrivenhame. V rokoch 1989 - 2003pôsobil ako zvláštny poradca pre strednú a východnú Európu uštyroch generálnych tajomníkov NATO.

* Turecko uznáva Macedónsku Republiku pod jej ústavným názvom