Recenzia

Anglický básnik Alexander Pope kedysinapísal, že milenci „pri dvorení snívajú, ale v manželstve saprebudia“. To isté by sa dalo povedať o NATO, keď po rozšírenídosiahlo počet 19 členov – teda aspoň podľa Zoltána Baranya. Jehokniha Budúcnosť rozširovania NATO: štyri prípadové štúdie (TheFuture of NATO Expansion: Four Case Studies – CambrgdeUniversity Press, 2003) obsahuje vymenúvanie nedostatkov novýchčlenov Aliancie – súčasných aj perspektívnych – a naliehavú prosbu,aby sa už neopakovalo to, čo autor považuje za chyby prvej vlnyrozšírenia NATO v roku 1999. Pristúpenie Bulharska, Estónska,Litvy, Lotyšska, Rumunska, Slovenska a Slovinska k Washingtonskejzmluve 29. marca tohto roku však znamenalo, že jeho prosba očividnenebola vyslyšaná.

Prvá vlna rozšírenia od skončenia studenejvojny bola chybná, tvrdí profesor Texaskej univerzity (Universityof Texas), pretože Česká republika, Maďarsko a Poľsko nesplnilipožiadavky na členstvo, ale Aliancia ich aj napriek tomu prijala.Barany je ešte kritickejší voči štyrom krajinám, o ktorých sa píšev jeho štúdii: sú to Bulharsko, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko.Autor vyjadruje sklamanie zo zhovievavosti centrály NATO voči nim.Ako možnú cestu k náprave navrhuje Barany okrem iného novelizovaťWashingtonskú zmluvu v tom zmysle, aby obsahovala procedurálneustanovenia umožňujúce vylúčiť členov, ktorí si neplnia svojepovinnosti. V tomto i ďalších konkrétnych bodoch súvisiacich spolitikou NATO autor odhaľuje určitú neznalosť oficiálneho, a najmäneoficiálneho, vnútorného, fungovania Aliancie.

Baranyho metodika a výskum sú však solídne.Autor v úvode jasne vytyčuje svoj prístup, najprv poskytne výbornýprehľad najčastejších argumentov pre a proti rozširovaniu, potomzadefinuje štruktúru prípadových štúdií. Takto sa autor podujalpreskúmať všeobecnú situáciu každého z hodnotených štátov (jehovnútornú politiku, hospodárske výsledky a bezpečnostnú situáciu),jeho kampaň na podporu členstva v NATO, stav civilno-vojenskýchvzťahov a stav reformy v rezorte obrany. Barany tu elegantne avhodne kombinuje tri inak samostatné výskumné témy: transformáciusystému, analýzu domáceho rozhodovacieho procesu a reformu obrany.Tieto jeho údaje vypĺňajú určitú medzeru, pretože NATO – na rozdielod Európskej únie – sa rozhodlo nepublikovať výročné hodnotiacesprávy o dosiahnutom pokroku štátov uchádzajúcich sa očlenstvo.

Baranyho dôkladný výskum sa opiera o množstvorozhovorov a dokumentov a odhaľuje aj málo známe podrobnosti.Iróniou však je, že čím viac autor poukazuje na neschopnosťkandidátskych krajín v plnom rozsahu si plniť predvstupovézáväzky, tým viac je zrejmý pozitívny vplyv procesu rozširovania.Čitateľ sa takto dozvedá, že úsilie o členstvo v NATO zohralovýznamnú úlohu, keď v roku 2002 na Slovensku zabránilo návratuVladimíra Mečiara k moci. Takéto úsilie bolo pre Slovinsko stimulomk väčšej angažovanosti na Balkáne a v Rumunsku sa prejavilo ajskvalitnením legislatívy pre oblasť národnostných menšín. Baranyhobagatelizovanie vojenských spôsobilostí nových členov vyznievaprázdno najmä vo svetle nedávneho vývoja, ako napríklad rozsahupoľskej vojenskej prítomnosti v Iraku, vedúcej úlohy Českejrepubliky v novom prápore RCHBO Aliancie, i vo svetle značnejúčasti všetkých nových členských štátov v operáciách na udržaniemieru pod vedením NATO. Aj sám Barany pripúšťa, že ani mnohí staríčlenovia NATO nie sú schopní splniť také kritériá, ako sú tripercentá HDP určené na výdavky na obranu. Barany meria pokrokliterou zákona, čím riskuje, že prehliadne revolučný charaktersúčasného procesu transformácie v strednej a východnej Európe a žemu uniknú širšie súvislosti.

Anatol Lieven a Dmitri Trenin ako vydavateliapublikácie Rozporuplní susedia, EU, NATO a cena členstva(Ambivalent Neighbors, The EU, NATO and the Price ofMembership – Carnegie Endowment, 2003), sa rozhodli pre inýprístup. Trenin, ktorý – rovnako ako Lieven – pôsobí v Carnegiehonadácii pre medzinárodný mier (Carnegie Endowment for InternationalPeace) už v úvodnom komentári vysvetľuje, že Európa vlastne nemážiadnu inú inštitucionálnu alternatívu než existenciu s dominantnýmpostavením EU a NATO. V období po skončení studenej vojny, zktorého nevzišiel žiaden Marshallov plán, ani veľkolepákonferencia, v období, keď sa „nikde neobjavili žiadni odvážni amúdri ľudia“, sa rozšírenie Západu stalo „ekvivalentompostkonfrontačného usporiadania vzťahov“. Prostredníctvom tohtofiltra pojmov sa prispievatelia do Rozporuplných susedovpokúšajú vyjadriť pohľady a záujmy všetkých aktérov, od Európskejúnie a NATO až po nových členov a štáty, ktoré zatiaľ ostalivynechané. Trenin nedáva štátom zaužívané nálepky „Východ“ a„Západ“, ale si všíma, ako medzi nimi rastie nová spoločná identita– „Sever“. Zásadnou otázkou tejto knihy potom je, ako čo najlepšietento „Sever“ vytvoriť a ako vyrovnať nerovnosti, ktoré tam vsúčasnosti existujú. Definovať „Európu“ iba na základe striktnéhoplnenia súčasných kritérií členstva v EÚ alebo v NATO sa zdá byťneadekvátne. Aktéri si musia budovať skôr komplexnú a flexibilnúvíziu „celistvej a slobodnej Európy“, ak etablované západnédemokracie chcú čeliť náročným otázkam sveta po 11. septembri 2001a ak tie štáty, ktoré teraz ostávajú bokom, nemajú byť ponechanésvojmu osudu aj so svojimi skľučujúcimi hospodárskymi a politickýmiproblémami.

Ako sa už v prípade zbierok esejí odrôznorodej skupiny autorov často stáva, kvalita príspevkov nie jevyrovnaná. Čo je však horšie, niekoľko príspevkov bolo neaktuálnychuž pred vydaním knihy. Pre každého, kto sa zaoberá štúdiom otázokrozširovania NATO, sa tu aj napriek tomu nájde dostatok zaujímavéhoa podnetného materiálu.

Karl-Heinz Kamp z Nadácie Konrada Adenauera(Konrad Adenauer Foundation) ponúka pohľad na fungovanie NATO,pričom sa opiera o príklady prvej aj druhej vlny rozširovania odskončenia studenej vojny. Zobrazuje Alianciu ako v podstatekonzervatívnu organizáciu, ktorá na úsilie pobaltských republík odosiahnutie členstva v NATO reaguje len s neochotou, aby nedráždilaRusko. Autor tvrdí, že na zabezpečenie druhej vlny rozšírenia bolotreba využiť kombináciu národných a vnútorných organizačnýchfaktorov NATO. Na jednej strane toto rozšírenie presadzovalivýznamné politické osobnosti NATO; na druhej strane muselo NATO akocelok zhodnotiť, či kandidáti splnili všeobecne stanovené kritériáčlenstva. Kamp venuje určitý priestor aj zápornému stanovisku Ruskak otázke rozširovania Aliancie a zaoberá sa – aj keď spochybnosťami – otázkou možného vstupu Ruska do NATO. Odmietaobavy, podľa ktorých NATO pri počte 26 a viac členov stratí naefektívnosti a zdôrazňuje potrebu vzájomnej koordinácie politikyrozširovania zo strany Európskej únie a NATO.

Traja autori prezentujú situáciupristupujúcich štátov. Zaneta Ozolinová, lotyšská profesorkamedzinárodných vzťahov, popisuje skúsenosti pobaltských republík,ktoré po vyhlásení nezávislosti spájalo sovietske dedičstvo aj vdobe, kedy sa predháňali, aby dosiahli čo najlepšiu východiskovúpozíciu pre vstup do Európy. Pobaltské republiky, ktoré najprvpodľahli pokušeniu využiť ekonomicky výhodnú polohu na križovatkemedzi Východom a Západom, sa po finančnom kolapse Ruska v roku 1998jednoznačnejšie preorientovali smerom na Západ. Politicky bolo ichrozhodnutie jasnejšie. Diktovala ho ich veľkosť, pretože jedinýspôsob, akým môžu malé štáty ovplyvniť „medzinárodné dianie, je,keď sa pridajú k väčším skupinám alebo alianciám krajín s približnezhodnými cieľmi“. Túto nutnosť vyvažovalo úsilie malých štátovzachovať a obhájiť si svoju kultúrnu jedinečnosť a novozískanúzvrchovanosť pred tým, čo konzervatívci a nacionalisti pokladajú za„oslabovanie, korupciu, alebo dokonca zánik typických pobaltskýchkultúr v dôsledku ich rozvrátenia v omnoho väčšej a bohatšejEurópskej únii“. Tieto obavy určite nerozptýlilo naliehanie Západu,aby sa v pobaltských republikách zlepšilo postavenie početnejruskej menšiny, ba obavy ešte vzrástli v dôsledku problémovtýkajúcich sa privatizácie, zaostalého poľnohospodárstva a rozvojavidieka.

Ako píše Christopher Bobinski, vydavateľčasopisu a bývalý dopisovateľ Financial Times, úsiliePoľska vstúpiť do západných inštitúcií bolo umocňované zmesoubezpečnostných obáv a snáh o ekonomický rozvoj a jasnú kultúrnuidentitu v rámci Európy. Výsledkom bola spočiatku obrovská podporačlenstva, ktorá však postupne ustupovala kritickejšiemu, či dokoncaskeptickému postoju. Bobinski porovnáva „diskrétny“ procespristúpenia k NATO s rokovaniami v EÚ, ktoré temer vždy prebiehaliv „atmosfére otvorenej debaty o podmienkach členstva, a mali takpriamy vplyv na spôsob, akým verejnosť členstvo v EÚ vníma“. Takmerrovnaký účinok vyvolal meniaci sa spôsob vnímania západnej kultúry,na ktorú konzervatívne skupiny čoraz viac nazerali ako na„ateistickú a dekadentnú“. Bobinski venuje značný priestor ajdynamike členstva a vyjadruje pochybnosti svojich krajanov vsúvislosti s nedávnym vývojom, napríklad pokračujúcou integráciouRuska do štruktúr NATO po 11. septembri 2001, rodiacim sa programomEurópskej bezpečnostnej a obrannej politiky (ESDP) v rámci EÚ,alebo plánmi na reformu Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ.Autor výstižne popisuje obavy nových členov ako „pascu, ktorú sisami nastražili“, pretože „už samotný akt ich vstupu hrozí tým, žesa tieto organizácie oslabia a zmenia tak, že si v budúcnostinebudú môcť dovoliť poskytovať rovnaké výhody.“

Príspevky o krajinách, ktoré v súčasnostinemajú jasné vyhliadky na členstvo, poskytujú veľmi kontroverzný,no pútavý materiál na čítanie. Charles King z Georgetownskejuniverzity (Georgetown University) vo Washingtone v USA skúmaprekážky, ktoré stoja v ceste euroatlantickej integrácii Rumunska aMoldavska, čo sa už samo osebe zdá byť dosť umelým porovnaním,pretože národná identita týchto dvoch štátov, ich postoje k Európe,aj ich skutočná miera integrácie sa značne líšia. Autor zisťujepríčiny čiastočného oslabenia podpory členstva v Európskej únii aNATO zo strany moldavskej verejnosti od začiatku deväťdesiatychrokov, odkedy sa krajina približovala Moskve. Aj napriek tomu, žeBukurešť obsadzuje v západoeurópskych prieskumoch spomedzikandidátov na členstvo v EÚ sústavne posledné miesto, rumunskápodpora ambícií členstva v Európskej únii a NATO sa nemení. Trištvrtiny rumunského obyvateľstva si želajú členstvo v EÚ, z tohopolovica bezvýhradne. Ako King poznamenáva: „Európania ani zďalekanie sú Rumunskom takí nadšení, ako je Rumunsko nadšené nimi.“Dokladá obavy Západu z politického smerovania krajiny, zradikálneho nacionalizmu strany Veľké Rumunsko a zo správania savoči menšinám. Kingov záver, že „ani Rumunsko, ani Moldavsko sa vdohľadnej dobe členmi Európskej únie nestanú“, je prekonaný a chýbamu diferenciácia. Zatiaľ čo Rumunsko od tej doby už vstúpilo doNATO a má na cestu k členstvu v EÚ vypracovaný jasný časovýharmonogram, Moldavsko sa zdá byť stratené v zemi nikoho medziSpoločenstvom nezávislých štátov (CIS/SNŠ), ktoré ovláda Rusko, aZápadom.

Postoje verejnosti a politika sú často vovzájomnom rozpore, zisťuje vo svojej štúdii o Bielorusku LeonidZaiko z bieloruského politologického strediska Stratégia. Uobyvateľstva totiž objavuje tým priaznivejší postoj k demokracii avoľnému trhu, čím viac autoritársky prezident Alexander Lukašenkokrajinu izoluje od Západu. Aj tak ale musí Západ prekonávaťnegatívne asociácie z búrlivej minulosti Bieloruska a súperiť ovplyv s mocným susedom – Ruskom, ktoré má v krajine značnúekonomickú a mediálnu prítomnosť. Výsledok sa prejavuje vzahraničnej politike s jej jasnou orientáciou na Rusko. Tátotendencia sa, podľa Zaikovej predpovede, bude pravdepodobne ešteposilňovať v dôsledku negatívneho vplyvu rozšírenia EÚ na obchod,cestovanie a politickú situáciu v Minsku. Svoj príspevok uzatváravarovaním, že „ignorovať Bielorusko, alebo túto krajinu jednoduchoodpísať, je zlou a nebezpečnou politickou koncepciou“.

Alexander Motyl z Rutgersovej univerzity(Rutgers University) v New Jersey (USA) a James Sherr z Kráľovskejvojenskej akadémie (Royal Military Academy) v britskom Sandhurstevyslovujú vo svojej analýze zahraničnej politiky Ukrajiny podobnévarovanie. Rovnako ako v prípade Bieloruska, podľa Motyla ajUkrajinu čakajú vážne problémy spôsobené faktickým uzavretímzápadnej hranice krajiny v dôsledku schengenských záväzkov Poľskavoči EÚ. Navyše vyjadruje obavy, že „vylúčenie krajiny znamená jejvydanie Rusku“, ktoré má výhodu funkčnejších inštitúcií, ako ajimpozantný arzenál miernych mocenských prostriedkov. Autor načrtávatri možné negatívne scenáre ďalšieho vývoja Ukrajiny, ak sa jejneposkytne perspektíva členstva v západnýchštruktúrach.

Východiskovým bodom Sherrovho príspevku jecena za neintegrovanie Ukrajiny. Ďalej autor porovnáva rozdielneprístupy Európskej únie a NATO k partnerstvu. Podľa Sherra mápartnerský program Aliancie tendenciu približovať partnerov,vrátane Ukrajiny, k západným inštitúciám, zatiaľ čo Európska únia,ktorá sa od konca studenej vojny transformovala menej radikálne,„naďalej uplatňuje starý model rozširovania“, čo by mohlo viesť kprocesu posúvania hraníc smerom na východ. Európska únia zatiaľnemá žiaden program, ktorý by bol ekvivalentom programu spolupráceNATO (pričom tento dosiahol v roku 2000 pozoruhodných 500spoločných podujatí NATO-Ukrajina). Sherr však dúfa, že silnejúcezameranie Európskej únie na bezpečnostnú politiku prinesie v tomtosmere zmenu. Na adresu domácej scény autor poznamenáva, žeukrajinská verejnosť je – aj napriek celkovo menej negatívnympostojom v porovnaní s ruskou verejnosťou – „stále výrazneskeptickejšia voči NATO než elita krajiny; zatiaľ čo elita Ruska jenaopak voči NATO rozhodne kritickejšia než jeho obyvateľstvo“. Ajnapriek rôznym problémom začala v roku 1999 intenzívna fázaspolupráce NATO a Ukrajiny zameraná na reformu obrany. Sherrposkytuje výbornú analýzu tejto spolupráce a vyzýva Západ, aby sitento vplyv udržiaval a aby pritom „bral európske ašpirácieUkrajiny vážne“.

Žiadna analýza rozširovania nemôže byť úplnábez Ruska. Vladimír Baranovsky z moskovského Inštitútu svetovejekonomiky a medzinárodných vzťahov (Institute of the World Economyand International Relations) vo svojom príspevku vykresľuje, ako samení vzájomné vnímanie „Európy“ a Ruska. Hoci v úvode jasnekonštatuje, že konfrontáciu z obdobia studenej vojny nahradilapotreba spolupráce, zároveň pripomína, že vzťahy voči Západu užnecharakterizuje idealizmus zo začiatku deväťdesiatych rokov, alezjavná nejednoznačnosť. Predsa však sa Baranovskému zdá, že„proeurópske argumenty sú pre väčšinu účastníkov debaty omnohozaujímavejšie, pretože v prípade Ruska sa predpokladá, že má vEurópe lepšie šance než inde stať sa akceptovaným prominentnýmaktérom“. Baranovsky ponúka vyvážený obraz hlavných míľnikov vovzťahoch NATO a Ruska: počiatočnú nejednoznačnosť v Jeľcinovýchpostojoch k rozširovaniu; následné vyjadrenie širokého, aj keďnesúrodého ruského vnútorného konsenzu proti rozšíreniu; rokovaniavedúce k Zakladajúcemu aktu v máji 1997; a dôsledky operácie NATO vKosove v roku 1999. Žiaľ, analýza pragmatického postoja VladimíraPutina voči Aliancii neobsahuje informácie o najnovšom vývoji, akonapríklad o oživení vzťahov NATO-Rusko po teroristických útokoch11. septembra 2001 v rámci globálnej vojny proti terorizmu a očinnosti Stálej spoločnej rady NATO-Rusko (PJC).

NATO má za sebou už druhú vlnu rozširovaniaod skončenia studenej vojny. V Severoatlantickej rade (NAC) dneszasadá 26 členských štátov a všetkých 26 plus Rusko spolupracuje vStálej spoločnej rade NATO-Rusko. Nikto z účastníkov slávnostnéhovztyčovania siedmich štátnych vlajok nových členov v centrále NATOnezabudne na udalosť samotnú, ani na pocity dojatia, ktoré jusprevádzali. Pre mnohých z prítomných predstaviteľov novýchčlenských krajín znamenala táto chvíľa výsledok vyše desaťročnejpráce. Bol to však iba začiatok úplne novej kapitoly nielen vdejinách týchto krajín, ale tiež v histórii širšiehoeuroatlantického priestoru. Vrátiac sa k zatrpknutému citátuAlexandra Popea o dvorení a manželstve: ak členstvo v Alianciiprirovnáme k manželstvu, záleží teraz na členských štátoch, novýchi starých, aby sa postarali o to, že bude riadnefungovať.

Barry Adams je vyšší vedecký pracovníkAmerickej rady pre medzinárodné vzdelávanie (American Councils forInternational Education) v Moskve; v období od septembra 2002 domarca 2004 pracoval v NATO.