JAZYK
Slovenská verzia NATO Review prichádza on-line približne dva týždne po verzii anglickej z dôvodu prekladu pôvodných textov.
STRUČNE O NATO REVIEW
ZASIELANIE PRÍSPEVKOV
INFORMÁCIE O AUTORSKÝCH PRÁVACH
REDAKČNÝ TÍM
 RSS
ZAŠLITE TENTO ČLÁNOK PRIATEĽOM
PRIHLASENIE ON-LINE NATO REVIEW
  

Rekonštrukcia sa nedá popísať tweetmi

Sociálne médiá majú na svedomí mnohé zmeny, tvrdí Susannah Vila. Nemali by sme podceňovať ich úlohu pri udalostiach z nedávnej doby. Počas nepokojov sa však ukázalo, že jednou zo silných stránok sociálnych médií - neprítomnosť vodcovskej osobnosti - sa môže stať aj ich slabinou.

Pieseň Gila Scotta Herona z roku 1971 s názvom "The revolution will not be televised" ("Revolúcia nie je pre televíziu") nechce naznačiť, že by bolo v televízii ťažké nájsť obrazové spravodajstvá z protestných akcií, ale že tieto prenosy, riadené potrebami reklamy, nie sú schopné vystihnúť skutočnú povahu pouličných protestov. V piesni sú pasáže, ako napríklad "revolúcii" nepomôže "Coca-Cola" alebo "bojujte s baktériami, ktoré spôsobujú zápach z úst" alebo "revolúcia", to sú ľudia na ulici, ktorí "čakajú na lepšie dni."

Títo ľudia, ako sa ukázalo v priebehu revolúcií v severnej Afrike, dnes posielajú fotografie, videofilmy, tweety a aktuálne informácie do celého sveta priamo - nie prostredníctvom reklamy na Coca-Colu. Možno nie všetci, ale je ich dostatočné množstvo na to, aby sme mali dôvod veriť, že tieto textové správy na Twitteri a Facebooku, či iným spôsobom šírené informácie o revolúcii, zasielané s dobrými úmyslami demonštrantami a prívržencami, sú pravdivým obrazom toho, čo títo ľudia prežívajú.

Nerobme si však prehnané nádeje do budúcnosti.

Skutočnosť, že svet sledoval povstanie v severnej Afrike a na Blízkom východe v poradí ako k nim dochádzalo a podľa toho presunoval pozornosť k ďalšej novej, naliehavej udalosti, dáva podnet k obavám tykajúcich sa vplyvu súčasného mediálneho prostredia na prechod k demokracii (alebo neexistencie takého vplyvu). Popísať v tweetoch rekonštrukciu je totiž z mnohých dôvodov ťažšie než informovať o revolúcii. V prvom rade by ale však mali zdôrazniť úlohu, ktorú internet a mobilné telefóny pri revolúciách zohrali.

"V diktatúre technika pomáha šíriť správy o tom ... koľko ľudí je nespokojných a neverí propagande."

Spoločenské médiá pomohli v Tunisku a v Egypte šíriť informácie nevídanou rýchlosťou. "Predtým som nikdy o Sidi Bouzid nepočul," povedal mi jeden tuniský aktivista o meste, kde sa dňa 17. decembra 2010, pred budovou miestnej správy, upálil 28-ročný nezamestnaný, Mohamed Buazizi. Tento čin dal do pohybu vlnu demonštrácií, ktoré nakoniec viedli k pádu prezidenta Ben Aliho.

Nie je dôležité, že Bouazizi osobne internet príliš nepoužíval, a že už vôbec ho nie je možné označiť za internetového aktivistu. Dôležité je, že sa správa o tomto čine veľmi rýchlo dostala z tuniského vidieku do miest, kde rozhorčila už silne frustrovanú mládež, pre ktorú to znamenalo poslednú kvapku v pohári horkosti.

Netrvalo dlho a tisícky mladých ľudí protestovali proti incidentu v Sidi Bouzid vyzývajúc celý svet k reakcii. Keď sa správy objavili vo svete, zainteresované médiá nevysielali na miesta protestov svojich ľudí, ale využívali informácií získaných priamo z centra diania prostredníctvom hashtagov na Twitteri (#Sidibouzid) a videozáberov na Facebooku a YouTube.

Brilantný kolobeh výroby a šírenia správ viedol k tomu, že televízne stanice ako Al-Džazíra a France 24 vysielali videozábery z mobilných telefónov protestujúcich. Demonštranti nahrávali svojimi telefónmi priamo na ulici, televízne stanice ich odvysielali a tak to šlo dokola. Táto situácia pokračovala do chvíle, kedy hashtag #Sidibouzid sledovalo omnoho viac osôb, než za normálnych okolností a demonštrácií sa zúčastňovalo a informácie z tuniských ulíc nahrávalo omnoho viac osôb, než za normálnych okolností.

Po druhé, nové komunikačné prostriedky umožňujú ľuďom naviazať kontakt a diskutovať o súčasných udalostiach aj v prostrediach, kde to represívne režimy znemožňujú. Napríklad v Egypte nebolo, podľa zákona o výnimočnom stave, dovolené vytvárať skupinky ľudí väčšie než 5 osôb; na druhej strane však v priebehu 6 rokov od založenia Egyptského hnutia pre zmeny v roku 2004 až do akcií odporu proti brutalite polície v lete roku 2010 počet Egypťanov na Facebooku stúpol na približne 4 milióny.

Egyptskí internauti - väčšinou mladí a vzdelaní ľudia - naviazali medzi sebou kontakty formou virtuálnych diskusných fór a na internete vyjadrili svoj hnev, ktorý nesmeli vyjadriť v uliciach. Novinár Nicholas Kristof, ktorý bol spravodajcom v dobe protestných akcií na pekinskom námestí Tien-an-men v roku 1989 a tohto roku navštívil Egypt a Bahrajn, upozornil na tento fenomén v rozhovore, ktorý sme spolu viedli, slovami "v diktatúre technika pomáha šíriť správy o tom ... koľko ľudí je nespokojných a neverí propagande."

Zatiaľ čo mladí a vzdelaní Egypťania si zdieľali svoje názory on-line, hospodárske, sociálne a politické frustrácie ostatných obyvateľov vzrastali. V roku 2011, v dobe kedy protesty vypukli, sa vytvoril vzájomne upevňovaný komunikačný kanál medzi zmienenou menšinou on-line a zvyškom obyvateľstva. Je pravdou, že väčšina internautov nevyužívala Facebook alebo Twitter, ale informácie z týchto sietí sa hojne šírili v egyptskej spoločnosti.

Spomeňme si na fotografiu, ktorá sa objavila na Twitteri v dobe vyvrcholenia egyptských protestných akcií, na ktorej postarší, vetrom ošľahaný muž nesie plagát s nápisom "Ďakujeme ti, egyptská facebooková mládež." Pre tohto muža hral Facebook v revolúcii dôležitú úlohu nie preto, že by on sám túto sieť využíval, ale pretože pomohla mladým ľuďom, ktorí protestné hnutie podnietili, navzájom sa mobilizovať.

Ak vyrastáte s právom okamžitého prístupu na internet, budete zrejme za toto právo bojovať, ak by vám neskôr bolo odpierané

Stories (like those of Mohamed Bouzizi or Khaled Said) and Udalosti (činy Mohameda Buazizi a Kháleda Saída) a ľud sú pohonnými látkami revolúcie, pretože ich činy a chovanie znamenali zmenu a fundamentálne zmenené informačné prostredie formuje ľudské činy a chovanie. Už samotné prostredie spoločenských médií môže mať pozitívny vplyv na politický aktivizmus.

V Egypte neexistovala cenzúra internetu. Mladí ľudia boli teda na Facebook a Twitter zvyknutí a keď potom prístup na tieto siete stratili, v dôsledku pokusov prezidenta Mubaraka potlačiť povstanie blokovaním internetovej siete, zaplavili títo "klávesnicoví aktivisti" ulice. Ak vyrastáte s právom okamžitého prístupu na internet, budete zrejme za toto právo bojovať, ak by vám bolo neskôr odpierané.

Môžu však títo klávesnicoví aktivisti spravovať krajinu bez podpory medzinárodného spoločenstva, ktoré pozorne sledovalo ich revolúciu? To je otázka, ktorou by sa v súčasnosti mali zaoberať vtedajší nezúčastnení pozorovatelia.

Vyššie zmienené výhody spoločenských médií týkajúce sa mobilizovania a organizovania odporu sú však, pri bližšej úvahe, skôr nežiaduce pre riadenie štátu. Pozrime sa na Egypt, kde si povstalci veľmi dobre uvedomujú, že revolúcia nie je zďaleka u konca, ale pôsobí dojmom, že nie sú schopní sa dohodnúť na politickom vedení, ktoré by vyplnilo vákuum v ich radách. Nie je nič neobvyklého presadzovať, že ich snahy by boli omnoho úspešnejšie, keby mali konkrétnu osobnosť vo funkcii vodcu celej revolučnej štruktúry. Túto neexistenciu tradičnej hierarchickej štruktúry je možné považovať za jeden z najdôležitejších atribútov povstania z 25. januára a demokratického hnutia 21. storočia vôbec.

Nie je už prekvapujúcim faktom, že fórum Facebooku je schopné zachytiť pravú stránku vecí a lavínovito sa šíriť, čo často vedie k výmene názorov off-line a prekvapujúcim odhaleniam nepravdepodobných a dokonca náhodných lídrov. Z rovnakého dôvodu nie je prekvapením, že títo lídri nedisponujú schopnosťami nevyhnutnými pre nadobudnutie vplyvu na ich stúpencov, pre vybudovanie príslušných kapacít a transformácií ich kampane v udržateľnú organizáciu alebo vládny orgán.

Pro viacej informácií:Egypt, Nová médiá, Tunisko
Deliť sa o nasledujúce    DiggIt   MySpace   Facebook   Delicious   Permalink