JAZYK
Slovenská verzia NATO Review prichádza on-line približne dva týždne po verzii anglickej z dôvodu prekladu pôvodných textov.
STRUČNE O NATO REVIEW
ZASIELANIE PRÍSPEVKOV
INFORMÁCIE O AUTORSKÝCH PRÁVACH
REDAKČNÝ TÍM
 RSS
ZAŠLITE TENTO ČLÁNOK PRIATEĽOM
PRIHLASENIE ON-LINE NATO REVIEW
  

Môžu sociálne médiá demokracii taktiež uškodiť?

Get the Flash Player to see this player.

O úlohe spoločenských médií v šíriacej sa demokracii už bolo mnoho napísané. Ale aké nebezpečenstvá môžu spoločenské médiá predstavovať, keď sa dostanú do nepravých rúk? Môžu demokracii skôr uškodiť než prospieť?

 Titulky: On / Off

Môžu spoločenské médiá

demokracii taktiež uškodiť?

Volebná kampaň prezidenta

Obamu v roku 2008 bola považovaná

za víťazstvo spoločenských

médií v záujme demokracie.

Webbové stránky kandidáta Obamu

na Facebooku mali 2 miliónov priaznivcov.

Kampaň Obamu v roku 2008

bola skutočne čítankovým príkladom

toho, ako využiť spoločenské médiá

pre politické účely.

Obamov kanál na YouTube

prilákal viac než 18 miliónov návštevníkov.

V kampani prezidenta Obamu

sme napríklad konštatovali,

že keď sa podarí mobilizovať veľmi

veľa ľudí s veľmi malými príspevkami,

môžete veľmi rýchle zožať

obrovské finančné sumy.

Sú však spoločenské médiá rovnako účinné,

ak sú použité ako prostriedok

proti slobode a demokracii?

Všetci si v súčasnej dobe

osvojujeme mnoho nových znalostí.

Spoločenské médiá môžu

byť samozrejme využité

za účelom nastolenia demokracie,

ale aj iné režimy,

ako napríklad v Číne,

sledujú ich obsah a môžu ich využiť

taktiež pre represívne účely.

Použili už niekedy

vlády spoločenské médiá

na potlačenie slobody?

Vlády budú postavené

pred nasledujúcu voľbu:

ako zabrániť týmto

revolúciám, týmto zmenám?

Jedným z riešení je zavádzanie

stále účinnejších mechanizmov

pre kontrolu prevádzky na internete,

a síce, napríklad, odstránenie obsahu správy,

zavedenie poplatkov, ktoré

budú pre internautov príliš vysoké,

alebo ochranné prostriedky, tzv. filtre,

čo nakoniec povedie

k úplnému zastaveniu

toku informácií

za účelom

krátkodobej bezpečnosti.

Myslím si, že vlády v krajinách,

ako je Myanmar alebo Čína,

alebo Zimbabwe,

si ale dobre rozmyslia,

či majú kontrolovať médiá týmto spôsobom.

Aké opatrenia môžu štáty zaviesť,

aby zabránili spoločenským médiám

voľne šíriť informácie?

Existujú dve alternatívy. Pomocou spoločenských médií

je možné identifikovať demonštrantov.

Boli sme toho svedkami

v Iráne, kde vládne orgány

podrobili kontrole zábery z YouTube;

ja si však myslím, že než udalosti

dosiahnu kritickej situácie, ...

... absolutistická vláda

si už neuvedomuje

príslušné súvislosti.

Niektoré západné spoločnosti boli

kritizované, že poskytli Iránu

systém nutný pre

analýzu a monitorovanie DPI,

čo inými slovami znamená

vniknúť do toku dát

a zachytiť ich v chode.

Pokiaľ, napríklad, napíšete do textovej

správy: „Poďme na demonštráciu“,

systém obsah tento text zachytí

a buď ho vymaže alebo pozmení a

správa vás pošle na nesprávne miesto.

Takéto techniky už existujú.

Je pravdepodobné, že systémy blokovania

prúdov dát budú mať úspech?

Podľa mňa sme svedkami zásadných

politických zmien vo svete

a cesta späť už nie je možná.

Vlády budú prinútené

buď k väčšej prístupnosti k problémom,

alebo k tvrdšej technickej represii.

Keď sa pozrieme na Čínu,

dá sa považovať za skvelý príklad krajiny,

ktorá používa internetové médiá, aby umožnili

komunikáciu, ale zároveň ju zabránili.

Musíme sa podívať

aj na druhú stranu mince.

Koľko stoja tieto pokusy

filtrovať informácie?

Každý deň ide o

gigabity informácií.

Videl som odhady, ktoré hovoria

o desiatkach tisícoch štátnych zamestnancov.

Ako dlho môže podobný systém fungovať?

Za informácie už nie je potrebné platiť a

preto je ťažšie udržať veci v tajnosti.

Tejto situácie sme boli svedkami

v prípade Wikileaks, zvlášť čo sa týka USA.

Stačí, že sa nájde

jedinec, ktorý informáciu vynesie

zo zabezpečeného prostredia;

a potom zistíme,

že sa táto informácia

začne šíriť na Internete.

Vládne orgány budú teda postavené

pred dôležitú voľbu:

Pokračovať v snahách

o utajenie informácie

tým, že zvýši

poplatky za spoločenskú sieť,

alebo aplikovať heslo:

„Informácie nemôžu ľudu uškodiť.“

Na záver - sú spoločenské médiá

najväčšou internetovou hrozbou

pre vlády rôznych krajín?

Hovoríme o zraniteľnosti softwaru,

preto máme ochranu pred počítačovými vírusmi.

Hovoríme o

zraniteľnosti služieb.

Preto, napríklad, bolo zriadené veliteľstvo

pre kybernetickú obranu alebo ekvilalentny orgán.

Hovoríme o politickom hacktivizme

neštátnych aktérov.

Hovoríme o tom všetkom,

ale oni všetci hovoria

o distribúcii

všetkého a ničoho

Keby som, koniec koncov,

presekol transatlantické káble,

keby som fyzicky zlikvidoval kybernetické farmy,

malo by to rovnaký dopad,

ako softwarové útoky.

A tie káble sú iba

v obmedzenom množstve.

Môžu spoločenské médiá

demokracii taktiež uškodiť?

Volebná kampaň prezidenta

Obamu v roku 2008 bola považovaná

za víťazstvo spoločenských

médií v záujme demokracie.

Webbové stránky kandidáta Obamu

na Facebooku mali 2 miliónov priaznivcov.

Kampaň Obamu v roku 2008

bola skutočne čítankovým príkladom

toho, ako využiť spoločenské médiá

pre politické účely.

Obamov kanál na YouTube

prilákal viac než 18 miliónov návštevníkov.

V kampani prezidenta Obamu

sme napríklad konštatovali,

že keď sa podarí mobilizovať veľmi

veľa ľudí s veľmi malými príspevkami,

môžete veľmi rýchle zožať

obrovské finančné sumy.

Sú však spoločenské médiá rovnako účinné,

ak sú použité ako prostriedok

proti slobode a demokracii?

Všetci si v súčasnej dobe

osvojujeme mnoho nových znalostí.

Spoločenské médiá môžu

byť samozrejme využité

za účelom nastolenia demokracie,

ale aj iné režimy,

ako napríklad v Číne,

sledujú ich obsah a môžu ich využiť

taktiež pre represívne účely.

Použili už niekedy

vlády spoločenské médiá

na potlačenie slobody?

Vlády budú postavené

pred nasledujúcu voľbu:

ako zabrániť týmto

revolúciám, týmto zmenám?

Jedným z riešení je zavádzanie

stále účinnejších mechanizmov

pre kontrolu prevádzky na internete,

a síce, napríklad, odstránenie obsahu správy,

zavedenie poplatkov, ktoré

budú pre internautov príliš vysoké,

alebo ochranné prostriedky, tzv. filtre,

čo nakoniec povedie

k úplnému zastaveniu

toku informácií

za účelom

krátkodobej bezpečnosti.

Myslím si, že vlády v krajinách,

ako je Myanmar alebo Čína,

alebo Zimbabwe,

si ale dobre rozmyslia,

či majú kontrolovať médiá týmto spôsobom.

Aké opatrenia môžu štáty zaviesť,

aby zabránili spoločenským médiám

voľne šíriť informácie?

Existujú dve alternatívy. Pomocou spoločenských médií

je možné identifikovať demonštrantov.

Boli sme toho svedkami

v Iráne, kde vládne orgány

podrobili kontrole zábery z YouTube;

ja si však myslím, že než udalosti

dosiahnu kritickej situácie, ...

... absolutistická vláda

si už neuvedomuje

príslušné súvislosti.

Niektoré západné spoločnosti boli

kritizované, že poskytli Iránu

systém nutný pre

analýzu a monitorovanie DPI,

čo inými slovami znamená

vniknúť do toku dát

a zachytiť ich v chode.

Pokiaľ, napríklad, napíšete do textovej

správy: „Poďme na demonštráciu“,

systém obsah tento text zachytí

a buď ho vymaže alebo pozmení a

správa vás pošle na nesprávne miesto.

Takéto techniky už existujú.

Je pravdepodobné, že systémy blokovania

prúdov dát budú mať úspech?

Podľa mňa sme svedkami zásadných

politických zmien vo svete

a cesta späť už nie je možná.

Vlády budú prinútené

buď k väčšej prístupnosti k problémom,

alebo k tvrdšej technickej represii.

Keď sa pozrieme na Čínu,

dá sa považovať za skvelý príklad krajiny,

ktorá používa internetové médiá, aby umožnili

komunikáciu, ale zároveň ju zabránili.

Musíme sa podívať

aj na druhú stranu mince.

Koľko stoja tieto pokusy

filtrovať informácie?

Každý deň ide o

gigabity informácií.

Videl som odhady, ktoré hovoria

o desiatkach tisícoch štátnych zamestnancov.

Ako dlho môže podobný systém fungovať?

Za informácie už nie je potrebné platiť a

preto je ťažšie udržať veci v tajnosti.

Tejto situácie sme boli svedkami

v prípade Wikileaks, zvlášť čo sa týka USA.

Stačí, že sa nájde

jedinec, ktorý informáciu vynesie

zo zabezpečeného prostredia;

a potom zistíme,

že sa táto informácia

začne šíriť na Internete.

Vládne orgány budú teda postavené

pred dôležitú voľbu:

Pokračovať v snahách

o utajenie informácie

tým, že zvýši

poplatky za spoločenskú sieť,

alebo aplikovať heslo:

„Informácie nemôžu ľudu uškodiť.“

Na záver - sú spoločenské médiá

najväčšou internetovou hrozbou

pre vlády rôznych krajín?

Hovoríme o zraniteľnosti softwaru,

preto máme ochranu pred počítačovými vírusmi.

Hovoríme o

zraniteľnosti služieb.

Preto, napríklad, bolo zriadené veliteľstvo

pre kybernetickú obranu alebo ekvilalentny orgán.

Hovoríme o politickom hacktivizme

neštátnych aktérov.

Hovoríme o tom všetkom,

ale oni všetci hovoria

o distribúcii

všetkého a ničoho

Keby som, koniec koncov,

presekol transatlantické káble,

keby som fyzicky zlikvidoval kybernetické farmy,

malo by to rovnaký dopad,

ako softwarové útoky.

A tie káble sú iba

v obmedzenom množstve.

Deliť sa o nasledujúce    DiggIt   MySpace   Facebook   Delicious   Permalink