JAZYK
Slovenská verzia NATO Review prichádza on-line približne dva týždne po verzii anglickej z dôvodu prekladu pôvodných textov.
STRUČNE O NATO REVIEW
ZASIELANIE PRÍSPEVKOV
INFORMÁCIE O AUTORSKÝCH PRÁVACH
REDAKČNÝ TÍM
 RSS
ZAŠLITE TENTO ČLÁNOK PRIATEĽOM
PRIHLASENIE ON-LINE NATO REVIEW
  

Uniformy sú stále zelenšie

Ekologické problémy už dlho nie sú výhradou hippies a ochrancov životného prostredia. Príslušníci armády tiež dobre vedia, aké sú dôležité. Spravodajca redakcie BBC News pre životné prostredie, David Shukman, vysvetľuje, ako sa klíma stala súčasťou obranného plánovania.

David Shukman je spravodajcom redakcie BBC News pre životné prostredie a vedu.

Ešte donedávna bolo veľmi nepravdepodobným aby bol príslušník armády znepokojený problémami životného prostredia a ešte viac otázkami klimatických zmien. Globálne otepľovanie robilo starosti hlavne prívržencom Greenpeace. V porovnaní so stratégiou víťazstva vo vojne bola stratégia záchrany našej planéty na jednej strane príliš neurčitou koncepciou, aby si zaslúžila pozornosť a na druhej zasa príliš vágna, aby slúžila ako faktor obranného plánovania.

To však už dlho neplatí.

Potenciálne dôsledky klimatických zmien si postupne našli cestu do programov bezpečnostných jednaní - počínajúc stúpajúcou hladinou Indického oceánu ohrozujúcu vojenskú základňu na ostrove Diego Garcia, cez extrémne klimatické katastrofy vyžadujúce rozsiahle záchranné akcie, až po humanitárne operácie v rámci masových migrácií zvyšujúcich napätie a vyvolávajúce ozbrojené konflikty. Aj keď je ich genéza neistá, rovnako ako ich doba trvania, podobné scenáre sa neobídu bez nasadenia armádnych síl.

Najaktuálnejšími dôsledkami sú fyzické zmeny niektorých oblastí na mape sveta. Arktída, otepľujúca sa rýchlejšie než činí celosvetový priemer, mení svoju rozlohu vplyvom roztápania sa ľadovcov. Jej prírodné zdroje sa tým stávajú podstatne dostupnejšie a náhle vystupujú do popredia hraničné spory, po dlhú dobu zabudnuté pod večným ľadom. Pobrežná stráž USA bola medzi tými inštitúciami, ktoré si situáciu v Arktíde uvedomili a samé konštatovali nutnosť rozšírenia svojho hliadkovania na oblasti predtým po dlhé veky zamrznuté.

V septembri roku 2008, počas letu cez Aljašku v armádnom Herculese C-130, mi regionálny veliteľ Pobrežnej stráže USA, kontraadmirál Gene Brooks, povedal: "Mojim poslaním je dohliadať na vody obklopujúce USA, je to ľahké konštatovanie - dnes je voda tam, kde bol predtým ľad."

"Je mi jedno, ako k tomu došlo alebo prečo k tomu došlo, môžem vám iba povedať, že ľad sa skutočne stráca a my to musíme ustrážiť."

Kontradmirál Brooks posudzuje Arktídu za novú pohraničnú oblasť USA. V rámci upevnenia pozície Pobrežnej stráže tam vyslal prieskumné plavidlá a letúne, a taktiež zriadil predsunutú základňu na myse Barrow. Úlohou tejto základne je riadenie a udržovanie logistických a komunikačných prostriedkov na dlhé vzdialeností a rozmiestenie loďstva v týchto doposiaľ neznámych vodách - to všetko za zrýchleného časového plánu. Pred mnohými rokmi vedci pozorovali trvalý úbytok ľadovej pokrývky a na koniec storočia predpovedali letné obdobie bez ľadu. Roztápanie v roku 2007 znížilo objem ľadu na prognózu pre rok 2055. Kontradmirál Brooks sám je ohromený hlavne tým, akou rýchlosťou miznú celé ľadové plochy.

V roku 2007, Európska agentúra pre kozmický priestor (ESA) zistila, že preslávená Severozápadná námorná trasa, spojujúca Atlantický a Tichý oceán, bola krátku dobu bez ľadu

Dôvodom obáv bola pravdepodobnosť rastu frekvencie námorných ciest do amerických polárnych vôd. V roku 2007, Európska agentúra pre kozmický priestor (ESA) zistila, že preslávená Severozápadná námorná trasa, spojujúca Atlantický a Tichý oceán, bola krátku dobu bez ľadu. Tento objav zvýšil perspektívu nových námorných liniek. Turistické plavby a jachty začali používať túto pasáž a v prípade problémov bolo úlohou Pobrežnej stráže im pomôcť. Roztápanie ľadu taktiež zvýšilo napätie počas oficiálnych kontrol. Severozápadná námorná trasa sa totiž preplieta medzi ostrovmi Kanadského arktického súostrovia, ktoré kanadská vláda považuje za súčasť svojho výsostného územia. USA a mnohé Európske štáty však oponujú argumentom, že trasa je dosť široká a splňuje kritéria pre medzinárodné námorné trasy.

V roku 2007 znížilo roztápanie objem ľadu na prognózu pre rok 2055

Aj iné polárne spory dnes vychádzajú na denné svetlo. Jeden ruský poslanec použil miniponorku k tomu, aby umiestnil ruskú vlajku na morské dno severného pólu ako dôkaz nároku jeho krajiny na toto územie. Dánski a kanadskí ministri zápasia na Arktíde o vztýčenie svojich národných vlajok. Kontraadmirál Brooks už spočiatku varoval, že tieto spory medzi arktickými štátmi môžu viesť k tragickému koncu.

Povedal: “Presne nevytýčené hranice a veľké bohatstvo prírodných zdrojov sú potenciálnym prameňom konfliktov a konkurenčného boja. Nebezpečenstvo konfliktu existuje vždy, pokiaľ hranice nie sú spoľahlivo vytýčené, stanovené a schválené.”

Roztápanie ľadu je ako zdvihnúť skalu a pod ňou odhaliť nebezpečenstvo. Dôsledky otepľovania, siahajúce ďaleko za Arktídu, boli predmetom odbornej štúdie Strediska pre námorné analýzy (CNA) vo Washingtone, v roku 2007. Štúdiu realizoval tím vysokých dôstojníkov vo výslužbe. Jej záverom bolo konštatovanie, že klimatické zmeny by nemali spôsobiť mimoriadne nebezpečné krízové situácie, a že tieto zmeny sa zrejme stanú “multiplikátorom hrozieb nestability v niektorých najlabilnejších regiónoch sveta”. To je najdôležitejší aspekt celej štúdie.

Zatiaľ čo niektorí ekologickí aktivisti hlásajú, že globálne otepľovanie bude znamenať - alebo už znamená - náhlu a rozsiahlu katastrofu; odborná vedecká tlač sa s týmito názormi vždy nezhoduje. Argumentuje tým, že zmeny počasia, spôsobené klimatickými zmenami, by mohli časom nebezpečné situácie skomplikovať.

"Budeme za to platiť, jedným alebo druhým spôsobom. Dnes platíme zníženie emisie skleníkových plynov a zajtra budeme nútení prekonať určitý ekonomický šok. A jeho cenu budeme platiť neskôr, militaristickou formou. A tá sa bude tykať ľudských životov."

Správa CNA uvádza, že klimatické zmeny môžu iba zhoršiť “už marginálnu životnú úroveň obyvateľstva mnohých štátov Ázie, Afriky a Stredného východu podnietením šírenia politickej neistoty a pravdepodobnosti zrútenia niektorých štátov.” Inými slovami, oblasti, ktoré sa stávajú teplejšími, suchšími alebo miestami častejších cyklónov budú trpieť ďalším strádaním. “Na rozdiel od väčšiny bežných nebezpečenstiev, ktoré ohrozujú jediný subjekt a pôsobia špecifickými spôsobmi a v určitom čase, klimatické zmeny disponujú potenciálom vedúcim k mnohonásobným trvalým klimatickým podmienkam, nastávajúcim globálne a v rovnakom časovom úseku.”

© Ho New / Reuters

Vo svojom príspevku k správe CNA, generál Anthony Zinni, bývalý veliteľ Hlavného štábu ozbrojených síl USA, vyjadril strohú voľbu:

"Budeme za to platiť, jedným alebo druhým spôsobom. Dnes platíme zníženie emisie skleníkových plynov a zajtra budeme nútení prekonávať určitý ekonomický šok. A jeho cenu budeme platiť neskôr, militaristickou formou. A tá bude zahrňovať ľudské životy."

Tieto rozvážne a strohé slová zdôrazňujú dilemu, s ktorou je konfrontované medzinárodné spoločenstvo v rámci úsilia o pokrok v riešení tohto problému. Takmer dvadsať rokov, predstavenstvo Rámcovej dohody OSN o zmene klímy, uzatvorenej na Konferencii OSN o životnom prostredí a rozvoji v Rio de Janeiro, v roku 1992, organizuje jednania, ktoré obvykle prebiehajú na úrovni ministrov životného prostredia. Zasadanie v decembri roku 2009 priviedlo do Kodane desiatky hláv štátov a predsedov vlád, vrátane prezidenta Obamu a čínskeho premiéra Wen-Ťia-pao. Tieto jednania boli hodnotené ako najvhodnejšia príležitosť pre dosiahnutie dlhodobej dohody. Boli však poznamenané určitou svárlivosťou a skončili takmer fiaskom.

Cieľ tohto procesu bol zdanlivo jednoduchý: vypracovať medzinárodnú dohodu týkajúcu sa zníženia emisie skleníkových plynov, ktoré sú z veľkej časti, podľa drvivej väčšiny vedcov, príčinou súčasného otepľovania našej planéty. Kľúčové fakty sú zároveň relatívne evidentné: predchádzajúci rok bol podľa záznamov jeden z najteplejších, a zároveň 34. po sebe idúci rok, ktorý bol teplejším než globálny priemer teplôt v 20. storočí. Zároveň množstvo kysličníku uhličitého, zásadného skleníkového plynu, stúpa každý rok, a to už od začiatku jeho presného merania v roku 1958. Je preukázané, že kysličník uhličitý zachytáva teplo v atmosfére.

Čína, najväčší emitor skleníkových plynov, sa považuje za rozvojovú krajinu a presadzuje názor, že priemyslové vyspelé štáty musia byť príkladom v znižovaní svojich vlastných emisií. Odmieta byť viazaná akoukoľvek medzinárodnou dohodou

Väčšina vlád schvaľuje elementárne vedecké princípy a celkový záver, že emisie spôsobené človekom sú z prevažnej časti príčinou súčasného otepľovania. A takmer bez výnimky žiadajú okamžitú odpoveď na túto situáciu. Nezhody v Kodani však odhalili ich ekologické limity, na ktoré sú pripravené a iba málo z nich zmenilo od tej doby svoje stanovisko. Čína, najväčší emitor skleníkových plynov, sa považuje za rozvojovú krajinu a presadzuje názor, že priemyslové vyspelé štáty musia byť príkladom v znižovaní svojich vlastných emisií. Odmieta byť viazaná akoukoľvek medzinárodnou dohodou. A USA, druhý najväčší znečisťovateľ planéty, nie je taktiež zmluvne viazaný. Napriek zámeru vyjadreným prezidentom Obamom podieľať sa na celosvetovom ekologickom úsilí, prvý návrh zákona o vnútroštátnej klíme nebol v minulom roku schválený Senátom a ďalšia účasť USA na súvisiacich medzinárodných jednaniach je v blízkej budúcnosti viac než nepravdepodobná.

Nasledovalo zasadanie na úrovni OSN v mexickom Cancúne, v minulom decembri, ktoré však učinilo iba nepatrný pokrok, a to ešte v relatívne menej významných otázkach. Dlhoročné jednania dali zatiaľ zrod iba jedinej záväznej zmluve - Kyotskému protokolu - v roku 1997. V tej dobe to bol obrovský triumf; zmluva však platí iba do roku 2012 a navyše sa nevzťahuje na Čínu a USA. Štáty, ktoré sú viazané týmto Protokolom - vrátane členských krajín EU, Japonska, Ruska a Austrálie - nemajú záujem pokračovať v jeho aplikácii po roku 2012 bez účasti ostatných významných štátov. Vyhliadky na jednania o novej, komplexnejšej zmluve sú teda veľmi chatrné.

A zatiaľ emisie stúpajú. Klimatológovia varujú a upozorňujú na skutočnosť, že každým uplynulým rokom sa nádeje na uchránenie pred nebezpečnými následkami znižujú. Absolútna istota neexistuje; pokračujúce otepľovanie zatiaľ neznamená okamžitú kritickú situáciu. Existuje však mnoho otázok čo sa týka pravdepodobnosti vyššej koncentrácie skleníkových plynov a väčšieho predpokladu nebezpečných klimatických podmienok v nasledujúcich desaťročiach.

Jedným z právnych vedcov, ktorý formuloval globálne otepľovanie ako bezpečnostný problém, bol bývalý hlavný vedecký poradca britskej vlády, profesor Sir David King. Vyslovil dôrazné varovanie v tom zmysle, že klimatické zmeny sa môžu nakoniec prejaviť ako o mnoho nebezpečnejšie než terorizmus. Je ešte príliš skoro hodnotiť tento názor. Najhoršími účinkami otepľovania nie sú prognózy do druhej poloviny tohto storočia alebo ešte ďalej. Ak majú vedci skutočne pravdu, s plynúcim časom sa nádeje na zlepšenie situácie ešte viac zmenšujú.

Deliť sa o nasledujúce    DiggIt   MySpace   Facebook   Delicious   Permalink