JAZYK
Slovenská verzia NATO Review prichádza on-line približne dva týždne po verzii anglickej z dôvodu prekladu pôvodných textov.
STRUČNE O NATO REVIEW
ZASIELANIE PRÍSPEVKOV
INFORMÁCIE O AUTORSKÝCH PRÁVACH
REDAKČNÝ TÍM
 RSS
ZAŠLITE TENTO ČLÁNOK PRIATEĽOM
PRIHLASENIE ON-LINE NATO REVIEW
  

Ženy sa stali frontovými bojovníkmi - bez zbraní

Get the Flash Player to see this player.

Margot Wallström, zvláštna predstaviteľka generálneho tajomníka OSN vo veciach sexuálneho násilia vo vojenských konfliktoch, vysvetľuje, prečo sa ženy stávajú bezprostrednou súčasťou vojen – tak či onak. Uvádza dôvody, prečo hlavné problémy pretrvávajú, prečo je vitálne nutné zaoberať sa touto vecou a prečo je sklamaná zo súčasného vývoja situácie.

 Titulky: On / Off

Akého pokroku bolo podľa vás

dosiahnuté v oblastiach, o ktorých

pojednáva Rezolúcia RB OSN č.1325?

Podľa môjho názoru je možné tento pokrok označiť

za pomerne pomalý a nesúrodý.

Myslím si, že ešte stále nevidíme v ženách

sprostredkovateľov či vyjednávačov.

Ženy nie sú doposiaľ zastúpené

pri dôležitých rozhodnutiach

do takej miery, ako sa

dúfalo pred desiatimi rokmi.

Zástavám názor, že úloha žien

ešte stále nie je považovaná za problematiku

spätú s politikou bezpečnosti;

do dnešného dňa iba devätnásť krajín prijalo

národné akčné plány.

Čo je veľmi málo a to je zlé.

Máte pocit, že nedostatočný pokrok

je spôsobený nedostatkom

politickej vôle?

Áno. Myslím si, že na určitých miestach

skutočne chýba práve politická vôľa,

a to samozrejme taktiež súvisí

s rovnováhou síl a vplyvu.

Preto bude vždy táto otázka

považovaná za spornú a zložitú.

Vždy pôjde o boj

za presadenie práv žien.

Jeden z prvkov,

o ktorom je v Rezolúcii zmienka,

je snaha presadiť do najdôležitejších

funkcií viac žien.

V niektorých afrických krajinách,

ako je Libéria alebo Sierra Leone,

už ženy zaujímajú

v súčasnosti vysoké pozície.

Domnievate sa, že by sa

očakávaný dôsledok toho,

že sa ženy budú častejšie objavovať

vo významných funkciách,

začal prejavovať

v zmene politických koncepcií?

Určite. Nesmiernym prínosom je skutočnosť,

že existujú ženy ako

Ellen Johnson-Sirleafová,

prezidentka Libérie;

čo je jasným

signálom z najvyšších miest,

že ženy je nutné rešpektovať a

že môžu hrať v politike dôležitou úlohu.

Som presvedčená, že tým bol vytvorený

nesmierne dôležitý precedens.

Myslím si taktiež, že bude potrebné

veľké množstvo takýchto žien,

aby problémy, ktoré ich súžia,

napríklad v oblasti

zdravotnej starostlivosti,

rovnosti práv a príležitostí,

starostlivosti o deti a všetkých ostatných,

boli riešené

a dovedené k zmenám.

Ako dôležitá je, podľa vás,

prítomnosť žien

v armáde, v ozbrojených silách?

- Tam je rovnaká situácia

a je to jedna z tém,

o ktorej sa v súčasnosti vedie diskusia

po tragických udalostiach vo východnej časti

Demokratickej republiky Kongo.

Keby sme mali viac žien

v mierových misiách alebo pri polícii,

bolo by pre obete ľahšie

tieto ženy kontaktovať

a vysvetliť im

akým hrôzam boli vystavené.

To však vyžaduje zmeny priamo v teréne.

A tie sú skutočne veľmi dôležité.

V mnohých európskych krajinách,

podľa môjho názoru,

existuje vysoké povedomie

čo sa týka rovnosti pohlavia.

Tieto krajiny by mohli zabezpečovať

výcvik a pomáhať v tejto sfére

iným krajinám, ktoré vysielajú vojenské

a policajné jednotky v rámci misií OSN.

Niektorí pozorovatelia poukazujú

na životné podmienky,

vedúce k násiliu,

na ich zlepšení hlavne

v oblasti vzdelania,

na boj proti chudobe, ktorý

je najúčinnejšou prevenciou

pred násilím voči ženám

vo vojenských konfliktoch.

Iní sa zameriavajú na trestné stíhanie,

spravodlivejšie súdne procesy,

za účelom skutočného potrestania osôb,

ktoré sa týchto zločinov dopúšťajú.

Čo je podľa vás dôležitejšie:

životné podmienky alebo postih?

Je potrebné zaoberať sa

obomi aspektmi súčasne.

Je nutné dať jasne najavo,

že ide o trestný čin,

ktorý je protiprávny,

že ide o

porušenie ľudských práv,

že tieto znásilnenia

sa nesmú opakovať.

Znamená to, že je potrebné skoncovať

s beztrestnosťou, pretože pokiaľ je známe,

že páchateľ trestu unikne

a je poškvrnená iba česť žien,

a pokiaľ všetci násilníci

zostanú vždy na slobode,

potom samozrejme

tento zločin neodstránime.

Tu je potrebné tvrdo zakročiť, ale okrem toho

je nutné - dlhodobo - dbať

o zlepšenie životných podmienok, ktoré

sú nemenej zdrojom vojen a konfliktov.

Musíme si totiž uvedomiť, že

sa zmenila aj povaha ozbrojených konfliktov.

Iba veľmi zriedka sa stretávate s dvomi

dobre vybavenými a vycvičenými armádami,

ktoré by bojovali o územie a súčasne

rešpektovali takzvané normy vojenského umenia

alebo konvenciu stanovujúcu

normy vedenia vojny.

V dnešnej dobe ide najčastejšie

o občianske nepokoje, zrútené štáty.

A to znamená,

že obeťami sú civilisti.

Väčšina obetí moderných

vojen sú ženy a deti.

Ženy sa teda stali v podstate

frontovými vojakmi dnešnej doby,

avšak bez zbraní, a vojny

sú vedené na ich telách.

To je zločin!

To nie je civilizácia, to je vážny zločin

a ako zločin je potrebné tento fakt posudzovať.

Bohužiaľ však ide o tichú,

účinnú a lacnú vojenskú stratégiu

alebo zbraň; na tomto mieste musím uviesť,

že sa to netýka iba afrických štátov.

Podobné zločiny sa dejú aj v Ázii.

Dostávame o tom správy

z celého sveta,

týkajúce sa situácie žien v Nepále,

v Kolumbii a inde.

Máme mnoho iných príkladov.

To je dôležité konštatovanie,

pretože vy sa evidentne zameriavate

na sexuálne násilie v ozbrojených konfliktoch, ku

ktorému nedochádza iba vo vojenských zónach.

Podľa určitých správ

je násilie používané taktiež ako technika

zastrašovania voči opozičným skupinám.

Skutočne, boli sme toho svedkami

v určitých štátoch, po voľbách.

Napríklad taktiež

v Keni a v Guinei.

Šlo o akýsi spôsob potrestania

politických protivníkov či opozície.

Správa, že k niečomu podobnému mohlo dôjsť

aj v takej krajine, ako je Keňa, nás šokovala,

ale všetko bolo preukázané

a podrobne doložené.

Nemôžeme tieto správy prehliadať, rovnako

ako riziko, že sa o podobných činoch dopočujeme

z krajín ako je Libéria, krajina, ktorá

má vojenský konflikt už za sebou.

Nabádali sme, aby tento typ násilia

nebol súčasťou volebných kampaní.

Hovorila ste o tom,

že ide o tiché zločiny.

Domnievate sa, že jedným

z najväčších problémov je,

že ide prevažne o neviditeľný zločin?

Tlač venuje veľkú pozornosť

mnohým zločinom proti ľudskosti,

avšak tieto zločiny väčšinou

zostávajú tlačou neodhalené.

Okrem toho o nich nehovoria

ani samé obete,

pretože sa cítia poznamenané.

Myslím si, že známkou tohto zločinu

a tohto porušenia ľudských práv

je práve skutočnosť, že zanecháva ženy

stigmatizované a zahanbené,

zatiaľ čo násilník ujde trestu.

A to je to čo musíme

pochopiteľne zmeniť.

To je taktiež dôvod, prečo sa

domnievam, že diskusia,

ktorú vyvolali posledné udalosti

v Dem. republike Kongo, poukazuje

na zmenu prístupu medzinárodnej

verejnosti k týmto zločinom.

Vlna verejných protestov a odsúdení

zo strany mnohých štátov,

rôznych politických strán

a vládnych činiteľov

poukazuje, podľa môjho názoru, na

zmenu situácie lepším smerom.

Taktiež moje menovanie a skutočnosť, že dnes

existuje funkcia zvláštneho predstaviteľa OSN

pre túto oblasť, umožňujúcu plne sa

venovať tomuto problému, je toho dôkazom.

Uviedla ste, že je nutné

súdne stíhať páchateľa,

inak celá diskusia o beztrestnosti

nebude mať zmysel.

Ako hodlá OSN postupovať

v otázke trestného postihu

a koordinácie súdneho stíhania?

V tejto oblasti bude musieť OSN

samozrejme spolupracovať

s vládnymi predstaviteľmi

Dem.republiky Kongo a ďalších krajín.

OSN bude musieť zaručiť, že

vlády ponesú plnú zodpovednosť

za zadržanie páchateľov

a ich obžalovanie zo zločinov.

Mali by sme v tejto veci

ponúknuť pomoc a asistovať

pri hľadaní páchateľov,

a ich zadržanie,

mali by sme zaujať aktívnejší

prístup v tomto konžskom konflikte.

Mali by sme zároveň stimulovať

a aktivovať pozornosť vládnych orgánov.

Dúfam taktiež, že

Medzinárodný súdny dvor v Haagu

sa bude v súčasnosti zaoberať

najdôležitejšími prípadmi.

Čo sa týka trestov,

máte obavy, že môžu

nakoniec vyvolať kontradiktórne

názory na tento problém?

Taká je dnešná situácia.

Tak tomu bolo doposiaľ.

Takmer nikto nebol zadržaný

alebo postavený pred súd

za tento typ zločinu.

Pevne dúfam,

že sa nám podarí situáciu zmeniť,

a že tentokrát skutočne budeme

prenasledovať páchateľov.

Ďalej je dôležité, podľa môjho názoru,

poukázať aj na velenie na všetkých úrovniach,

na veliteľov, ktorí

nesú zodpovednosť,

a na skutočnosť, že v prípade zadržania

budú odsúdení nie len radoví vojaci,

ale aj dôstojníci alebo

velitelia v rôznych hodnostiach.

Skutočne verím, že tieto

varovania budú natoľko účinné,

že vo chvíli, kedy jasne upozorníme,

že tieto zločiny sú neprípustné,

a že budú prísne trestané

vojenským

alebo občianskym súdom,

podľa právnych noriem jednotlivých krajín,

v tej chvíli skoncujeme

s beztrestnosťou.

Ide o zastrašovaciu metódu.

Domnievate sa,

že je úlohou OSN

pomôcť obetiam

prekonať tieto neblahé skúsenosti?

Samozrejme, pomoc obetiam

je našou dôležitou úlohou

a je potrebné otvorene hovoriť o všetkom, čo sa stalo.

Je potrebné uistiť všetky ženy,

že sa nemajú za čo hanbiť,

že sa nesmú stať

obeťami na celý život.

Ženy sú zároveň najdôležitejším

katalyzátorom zmien vo svojich krajinách

a majú veľmi

dôležité poslanie

v spoločnosti ako aj na verejnosti.

Budeme sa taktiež snažiť

objasniť alebo vysvetliť,

že ľudská spoločnosť utrpí

nesmierne straty

pokiaľ budú obeťami stále ženy.

Náklady na hospodársky a sociálny

rozvoj týchto krajín budú stúpať.

Rekonštrukcia krajiny bude trvať omnoho dlhšie,

ako sa ukázalo v prípade Libérie.

Na rade je posledná otázka.

Ak si dnes znovu prečítate Rezolúciu RB OSN č.1325,

čo by ste zmenila alebo opravila,

keby ste k tomu bola nútená?

Myslím si, že sa v nej nemusí,

v zásade, nič meniť.

Podľa môjho názoru by sme mali

realizovať hlavnú myšlienku tejto Rezolúcie,

a zaistiť,

aby sa na ženy spoliehalo,

aby na názor žien bol brány zreteľ,

aby boli zastúpené v rôznych orgánoch,

aby mali svoje miesto pri rokovacom stole,

aby boli menované do funkcií

sprostredkovateľov a vyjednávačov,

aby boli považované za hybnú silu

zmien a mieru.

Kde nie sú ženy

nie je bezpečnosť.

Kde nie sú v bezpečí ženy,

nemôžete sa spoliehať na žiadnu bezpečnosť.

Akého pokroku bolo podľa vás

dosiahnuté v oblastiach, o ktorých

pojednáva Rezolúcia RB OSN č.1325?

Podľa môjho názoru je možné tento pokrok označiť

za pomerne pomalý a nesúrodý.

Myslím si, že ešte stále nevidíme v ženách

sprostredkovateľov či vyjednávačov.

Ženy nie sú doposiaľ zastúpené

pri dôležitých rozhodnutiach

do takej miery, ako sa

dúfalo pred desiatimi rokmi.

Zástavám názor, že úloha žien

ešte stále nie je považovaná za problematiku

spätú s politikou bezpečnosti;

do dnešného dňa iba devätnásť krajín prijalo

národné akčné plány.

Čo je veľmi málo a to je zlé.

Máte pocit, že nedostatočný pokrok

je spôsobený nedostatkom

politickej vôle?

Áno. Myslím si, že na určitých miestach

skutočne chýba práve politická vôľa,

a to samozrejme taktiež súvisí

s rovnováhou síl a vplyvu.

Preto bude vždy táto otázka

považovaná za spornú a zložitú.

Vždy pôjde o boj

za presadenie práv žien.

Jeden z prvkov,

o ktorom je v Rezolúcii zmienka,

je snaha presadiť do najdôležitejších

funkcií viac žien.

V niektorých afrických krajinách,

ako je Libéria alebo Sierra Leone,

už ženy zaujímajú

v súčasnosti vysoké pozície.

Domnievate sa, že by sa

očakávaný dôsledok toho,

že sa ženy budú častejšie objavovať

vo významných funkciách,

začal prejavovať

v zmene politických koncepcií?

Určite. Nesmiernym prínosom je skutočnosť,

že existujú ženy ako

Ellen Johnson-Sirleafová,

prezidentka Libérie;

čo je jasným

signálom z najvyšších miest,

že ženy je nutné rešpektovať a

že môžu hrať v politike dôležitou úlohu.

Som presvedčená, že tým bol vytvorený

nesmierne dôležitý precedens.

Myslím si taktiež, že bude potrebné

veľké množstvo takýchto žien,

aby problémy, ktoré ich súžia,

napríklad v oblasti

zdravotnej starostlivosti,

rovnosti práv a príležitostí,

starostlivosti o deti a všetkých ostatných,

boli riešené

a dovedené k zmenám.

Ako dôležitá je, podľa vás,

prítomnosť žien

v armáde, v ozbrojených silách?

- Tam je rovnaká situácia

a je to jedna z tém,

o ktorej sa v súčasnosti vedie diskusia

po tragických udalostiach vo východnej časti

Demokratickej republiky Kongo.

Keby sme mali viac žien

v mierových misiách alebo pri polícii,

bolo by pre obete ľahšie

tieto ženy kontaktovať

a vysvetliť im

akým hrôzam boli vystavené.

To však vyžaduje zmeny priamo v teréne.

A tie sú skutočne veľmi dôležité.

V mnohých európskych krajinách,

podľa môjho názoru,

existuje vysoké povedomie

čo sa týka rovnosti pohlavia.

Tieto krajiny by mohli zabezpečovať

výcvik a pomáhať v tejto sfére

iným krajinám, ktoré vysielajú vojenské

a policajné jednotky v rámci misií OSN.

Niektorí pozorovatelia poukazujú

na životné podmienky,

vedúce k násiliu,

na ich zlepšení hlavne

v oblasti vzdelania,

na boj proti chudobe, ktorý

je najúčinnejšou prevenciou

pred násilím voči ženám

vo vojenských konfliktoch.

Iní sa zameriavajú na trestné stíhanie,

spravodlivejšie súdne procesy,

za účelom skutočného potrestania osôb,

ktoré sa týchto zločinov dopúšťajú.

Čo je podľa vás dôležitejšie:

životné podmienky alebo postih?

Je potrebné zaoberať sa

obomi aspektmi súčasne.

Je nutné dať jasne najavo,

že ide o trestný čin,

ktorý je protiprávny,

že ide o

porušenie ľudských práv,

že tieto znásilnenia

sa nesmú opakovať.

Znamená to, že je potrebné skoncovať

s beztrestnosťou, pretože pokiaľ je známe,

že páchateľ trestu unikne

a je poškvrnená iba česť žien,

a pokiaľ všetci násilníci

zostanú vždy na slobode,

potom samozrejme

tento zločin neodstránime.

Tu je potrebné tvrdo zakročiť, ale okrem toho

je nutné - dlhodobo - dbať

o zlepšenie životných podmienok, ktoré

sú nemenej zdrojom vojen a konfliktov.

Musíme si totiž uvedomiť, že

sa zmenila aj povaha ozbrojených konfliktov.

Iba veľmi zriedka sa stretávate s dvomi

dobre vybavenými a vycvičenými armádami,

ktoré by bojovali o územie a súčasne

rešpektovali takzvané normy vojenského umenia

alebo konvenciu stanovujúcu

normy vedenia vojny.

V dnešnej dobe ide najčastejšie

o občianske nepokoje, zrútené štáty.

A to znamená,

že obeťami sú civilisti.

Väčšina obetí moderných

vojen sú ženy a deti.

Ženy sa teda stali v podstate

frontovými vojakmi dnešnej doby,

avšak bez zbraní, a vojny

sú vedené na ich telách.

To je zločin!

To nie je civilizácia, to je vážny zločin

a ako zločin je potrebné tento fakt posudzovať.

Bohužiaľ však ide o tichú,

účinnú a lacnú vojenskú stratégiu

alebo zbraň; na tomto mieste musím uviesť,

že sa to netýka iba afrických štátov.

Podobné zločiny sa dejú aj v Ázii.

Dostávame o tom správy

z celého sveta,

týkajúce sa situácie žien v Nepále,

v Kolumbii a inde.

Máme mnoho iných príkladov.

To je dôležité konštatovanie,

pretože vy sa evidentne zameriavate

na sexuálne násilie v ozbrojených konfliktoch, ku

ktorému nedochádza iba vo vojenských zónach.

Podľa určitých správ

je násilie používané taktiež ako technika

zastrašovania voči opozičným skupinám.

Skutočne, boli sme toho svedkami

v určitých štátoch, po voľbách.

Napríklad taktiež

v Keni a v Guinei.

Šlo o akýsi spôsob potrestania

politických protivníkov či opozície.

Správa, že k niečomu podobnému mohlo dôjsť

aj v takej krajine, ako je Keňa, nás šokovala,

ale všetko bolo preukázané

a podrobne doložené.

Nemôžeme tieto správy prehliadať, rovnako

ako riziko, že sa o podobných činoch dopočujeme

z krajín ako je Libéria, krajina, ktorá

má vojenský konflikt už za sebou.

Nabádali sme, aby tento typ násilia

nebol súčasťou volebných kampaní.

Hovorila ste o tom,

že ide o tiché zločiny.

Domnievate sa, že jedným

z najväčších problémov je,

že ide prevažne o neviditeľný zločin?

Tlač venuje veľkú pozornosť

mnohým zločinom proti ľudskosti,

avšak tieto zločiny väčšinou

zostávajú tlačou neodhalené.

Okrem toho o nich nehovoria

ani samé obete,

pretože sa cítia poznamenané.

Myslím si, že známkou tohto zločinu

a tohto porušenia ľudských práv

je práve skutočnosť, že zanecháva ženy

stigmatizované a zahanbené,

zatiaľ čo násilník ujde trestu.

A to je to čo musíme

pochopiteľne zmeniť.

To je taktiež dôvod, prečo sa

domnievam, že diskusia,

ktorú vyvolali posledné udalosti

v Dem. republike Kongo, poukazuje

na zmenu prístupu medzinárodnej

verejnosti k týmto zločinom.

Vlna verejných protestov a odsúdení

zo strany mnohých štátov,

rôznych politických strán

a vládnych činiteľov

poukazuje, podľa môjho názoru, na

zmenu situácie lepším smerom.

Taktiež moje menovanie a skutočnosť, že dnes

existuje funkcia zvláštneho predstaviteľa OSN

pre túto oblasť, umožňujúcu plne sa

venovať tomuto problému, je toho dôkazom.

Uviedla ste, že je nutné

súdne stíhať páchateľa,

inak celá diskusia o beztrestnosti

nebude mať zmysel.

Ako hodlá OSN postupovať

v otázke trestného postihu

a koordinácie súdneho stíhania?

V tejto oblasti bude musieť OSN

samozrejme spolupracovať

s vládnymi predstaviteľmi

Dem.republiky Kongo a ďalších krajín.

OSN bude musieť zaručiť, že

vlády ponesú plnú zodpovednosť

za zadržanie páchateľov

a ich obžalovanie zo zločinov.

Mali by sme v tejto veci

ponúknuť pomoc a asistovať

pri hľadaní páchateľov,

a ich zadržanie,

mali by sme zaujať aktívnejší

prístup v tomto konžskom konflikte.

Mali by sme zároveň stimulovať

a aktivovať pozornosť vládnych orgánov.

Dúfam taktiež, že

Medzinárodný súdny dvor v Haagu

sa bude v súčasnosti zaoberať

najdôležitejšími prípadmi.

Čo sa týka trestov,

máte obavy, že môžu

nakoniec vyvolať kontradiktórne

názory na tento problém?

Taká je dnešná situácia.

Tak tomu bolo doposiaľ.

Takmer nikto nebol zadržaný

alebo postavený pred súd

za tento typ zločinu.

Pevne dúfam,

že sa nám podarí situáciu zmeniť,

a že tentokrát skutočne budeme

prenasledovať páchateľov.

Ďalej je dôležité, podľa môjho názoru,

poukázať aj na velenie na všetkých úrovniach,

na veliteľov, ktorí

nesú zodpovednosť,

a na skutočnosť, že v prípade zadržania

budú odsúdení nie len radoví vojaci,

ale aj dôstojníci alebo

velitelia v rôznych hodnostiach.

Skutočne verím, že tieto

varovania budú natoľko účinné,

že vo chvíli, kedy jasne upozorníme,

že tieto zločiny sú neprípustné,

a že budú prísne trestané

vojenským

alebo občianskym súdom,

podľa právnych noriem jednotlivých krajín,

v tej chvíli skoncujeme

s beztrestnosťou.

Ide o zastrašovaciu metódu.

Domnievate sa,

že je úlohou OSN

pomôcť obetiam

prekonať tieto neblahé skúsenosti?

Samozrejme, pomoc obetiam

je našou dôležitou úlohou

a je potrebné otvorene hovoriť o všetkom, čo sa stalo.

Je potrebné uistiť všetky ženy,

že sa nemajú za čo hanbiť,

že sa nesmú stať

obeťami na celý život.

Ženy sú zároveň najdôležitejším

katalyzátorom zmien vo svojich krajinách

a majú veľmi

dôležité poslanie

v spoločnosti ako aj na verejnosti.

Budeme sa taktiež snažiť

objasniť alebo vysvetliť,

že ľudská spoločnosť utrpí

nesmierne straty

pokiaľ budú obeťami stále ženy.

Náklady na hospodársky a sociálny

rozvoj týchto krajín budú stúpať.

Rekonštrukcia krajiny bude trvať omnoho dlhšie,

ako sa ukázalo v prípade Libérie.

Na rade je posledná otázka.

Ak si dnes znovu prečítate Rezolúciu RB OSN č.1325,

čo by ste zmenila alebo opravila,

keby ste k tomu bola nútená?

Myslím si, že sa v nej nemusí,

v zásade, nič meniť.

Podľa môjho názoru by sme mali

realizovať hlavnú myšlienku tejto Rezolúcie,

a zaistiť,

aby sa na ženy spoliehalo,

aby na názor žien bol brány zreteľ,

aby boli zastúpené v rôznych orgánoch,

aby mali svoje miesto pri rokovacom stole,

aby boli menované do funkcií

sprostredkovateľov a vyjednávačov,

aby boli považované za hybnú silu

zmien a mieru.

Kde nie sú ženy

nie je bezpečnosť.

Kde nie sú v bezpečí ženy,

nemôžete sa spoliehať na žiadnu bezpečnosť.

Deliť sa o nasledujúce:    DiggIt   MySpace   Facebook   Delicious   Permalink