JAZYK
Slovenská verzia NATO Review prichádza on-line približne dva týždne po verzii anglickej z dôvodu prekladu pôvodných textov.
STRUČNE O NATO REVIEW
ZASIELANIE PRÍSPEVKOV
INFORMÁCIE O AUTORSKÝCH PRÁVACH
REDAKČNÝ TÍM
 RSS
ZAŠLITE TENTO ČLÁNOK PRIATEĽOM
PRIHLASENIE ON-LINE NATO REVIEW
  

Od Mobilných spojeneckých síl k Silám rýchlej reakcie

Vzhľadom k dnešnému neistému bezpečnostnému prostrediu vo svete sa pozornosť opäť zamerala na úlohu síl rýchlej reakcie, ktorých účelom je ochrana základných bezpečnostných záujmov členských krajín Aliancie. Diego Ruiz Palmer vysvetľuje, ako sa tieto Sily vyvíjali.

Predchodcom Síl rýchlej reakcie NATO boli Mobilné sily Veliteľstva spojeneckých síl v Európe (AMF), ktoré vznikli v roku 1960. Spočiatku boli určené k zastrašovaniu, obrane a zaisťovaniu operácií; od konca studenej vojny však stúpa význam zásahov v krízových situáciách. Každá z týchto úloh má konkrétny politický a operačný účel, ktorý odráža reálny vývoj vo svete a kontext, v ktorom sa vykonávajú. V mnohých smeroch sa tieto úlohy prekrývajú a vzájomne doplňujú.

Sily rýchlej reakcie NATO je možné charakterizovať nasledovne: sú v stave vysokého stupňa pohotovosti, pripravené reagovať a zasiahnuť, ich zloženie je mnohonárodné. Vďaka týmto vlastnostiam sú Sily rýchlej reakcie dôležité pre expedičné operácie v oblastiach so strategickou vzdialenosťou od Európy a Severnej Ameriky a zároveň predstavujú posilnenie vo vnútri oblasti Severoatlantickej zmluvy.

Prvý návrh na vytvorenie vojsk rýchleho nasadenia v rámci Aliancie predložil v roku 1960 vtedajší vrchný veliteľ spojeneckých síl v Európe (SACEUR), generál Lauris Norstad, ktorý navrhoval mobilné Sily rýchleho nasadenia, ktoré by spadali pod jeho velenie - Veliteľstvo spojených síl v Európe (ACE) – a prispievali by v mierovej dobe k zastrašovaniu od nátlaku alebo agresie vyvíjaného proti spojencom v štátoch na severnom a južnom krídle ACE. V dobe mieru tieto krajiny neudržovali žiadnu, alebo iba veľmi malú vojenskú spojeneckú prítomnosť a koncept jednotiek AMF spočíval v schopnosti rýchleho nasadenia mnohonárodných jednotiek k zastrašovaniu.

Jednotlivé krajiny do AMF prispievali podľa vopred naplánovaných mnohonárodných programov, optimalizovaných pre nasadenia v piatich oblastiach – v severnom Nórsku, na dánskych ostrovoch, v severovýchodnom Taliansku, v severnom Grécku a na území gréckej a tureckej Trácie a vo východnom Turecku. Na plánovanie a výcvik dohliadal malý mnohonárodný štáb v Nemeckej spolkovej republike. V prípade nasadenia by útvary AMF prešli pod velenie a vedenie miestnych veliteľov pozemných a leteckých síl NATO, aby bola zaistená hladká integrácia miestnych vojsk s posilami a jednota Aliancie.

Zatiaľ čo impulz k vytvoreniu AMF v roku 1960 vzišiel z potreby chrániť severné a južné oblasti v rámci Veliteľstva spojeneckých síl v Európe, Berlínska kríza v roku 1961 presmerovala pozornosť NATO k obrane centrálnej oblasti. Po vybudovaní berlínskeho múru USA výrazne posilnili svoje jednotky nasadené v západnej Európe. Mimoriadny rozsah tejto operácie demonštroval zložitosť rýchleho posilnenia kontingentov tkvejúcej hlavne v leteckej preprave tisícov motorových vozidiel z USA a viedol k skladovaniu obrovského množstva vojenského materiálu v južnom Nemecku, kde boli uložené rezervy pre dve divízie.

V roku 1963 došlo k testovaniu schopnosti USA rýchle posilniť centrálnu oblasť pri operácii Veľký most, ktorá preukázala neustále rastúcu kompetenciu USA v strategickej vzdušnej preprave, prezieravosť koncepcie rozmiestenia vyzbroja a výstroja a predvídateľnosť rýchlej posily vo veľkom merítku.

Keď sa USA rozhodli premiestniť niekoľko jednotiek z Európy späť domov kvôli podpore bojového nasadenia v juhovýchodnej Ázii, bola v roku 1968 do južného Nemecka umiestená výzbroj a výstroj pre tretiu divíziu. A od roku 1969 až do konca studenej vojny USA každoročne organizovali cvičenia strategickej mobility REFORGER, orientované na návrat týchto jednotiek do Nemecka.

V roku 1975 sa generál Alexander Haig stal vrchným veliteľom spojeneckých síl v Európe (SACEUR). Rozhodol sa zladiť rôznorodé plány NATO a jednotlivých členských štátov v jeden Plán rýchleho posilnenia (RRP) a začleniť cvičenia REFORGER do širšieho kontextu koordinovaných vojenských cvičení pod názvom Jesenný prelom, ktoré mali preveriť a demonštrovať schopnosť NATO posilniť a brániť všetky tri oblasti veliteľstva spojeneckých síl v Európe naraz.

Jadrom plánu na rýchle posilnenie bol bezprecedentný záväzok zo strany USA poskytnúť Aliancii ekvivalent 10 divízií, ktorý bude možné nasadiť a bude pripravený k obrane západného Nemecka do 10 dní od prijatia rozhodnutia o posilnenie (vtedy sa označoval ako koncept „10 do 10“). Tento záväzok si vyžiadal umiestenie vojenského materiálu pre ďalšie tri divízie do severného Nemecka, Belgicka, Luxemburska a Holandska.

Sily rýchlej reakcie a plán na posilnenie stelesňovali motto kolektívnej obrany Aliancie – „jeden za všetkých, všetci za jedného“.

Jedným zo základných cieľov Plánu rýchleho posilnenia, ktorý podporil politickú spoľahlivosť a vojenskú účinnosť Síl rýchlej reakcie v dobe studenej vojny a plánovanie posilňovania, bol nový pocit istoty. Záväzok pomoci v núdzovej situácii či vo vojenskom konflikte zo strany vzdialenejších spojencov, ako napr. Kanady, Portugalska, Veľkej Británie a USA, v rámci Plánu rýchleho posilnenia bol pre spojenecké krajiny na Európskej deliacej čiare hlavnou motiváciou k intenzívnej obrane a pripravenosti odporovať zastrašovaniu, nátlaku či agresii. Sily rýchlej reakcie a Plán rýchleho posilnenia boli inkarnáciou zásady kolektívnej obrany Aliancie – „jeden za všetkých, všetci za jedného“.

Po ukončení studenej vojny boli prirodzene tieto plány nadbytočné. Cvičenia REFORGER boli ukončené, väčšina miest v Európe, kde sa skladovala výzbroj a výstroj, bola uzatvorená a trvalé i nedávne záväzky k posilňovaniu boli taktiež ukončené (viď odkaz 2). Plán rýchleho posilnenia splnil svoj účel zastrašovania a pocitu istoty, ale dnes prežil okolnosti, ktoré si jeho zavedenie vyžiadali.

Napriek tomu že Európa smerovala ku konceptu zjednoteného, slobodného a mierového kontinentu, narastalo nebezpečenstvo nepredvídateľných krízových situácií v periférnych regiónoch Aliancie, ktoré mohli rýchlo prerasť do ozbrojených konfliktov, napríklad na Balkáne. A Sily rýchlej reakcie sa namiesto posilňovania na svojom území zamerali na zasahovanie v krízových situáciách mimo oblasti pôsobnosti Severoatlantickej zmluvy. Krátko sa zvažovala možnosť rozšírenia Mobilných síl AMF z brigády na divíziu, avšak ich čas vypršal.

Už v roku 1991 bol prvý armádny zbor Veľkej Británie, ktorý bol počas štyridsiatich rokov hlavným kontingentom Veľkej Británie pri ochrane západného Nemecka, premenený na mnohonárodný Zbor rýchlej reakcie ACE (ARRC). Rýchla reakcia teraz vyžadovala väčšiu a účinnejšiu vojenskú silu, napríklad v kontexte náročných operácií na presadzovanie mieru, jednotiek Implementačných síl IFOR v Bosne a Hercegovine v roku 1995 a Mierových síl KFOR v Kosove v roku 1999. V oboch prípadoch bol ARRC prvou silou, ktorá na tieto územia vstúpila.

Jednotky AMF boli v činnosti až do ich rozpustenia v roku 2002. V slovníku NATO z éry po skončení studenej vojny sú jednotky AMF kvalifikované ako Sily okamžitej reakcie (IRF) a Zbor rýchlej reakcie ako Sily rýchlej reakcie (RRF).

V deväťdesiatych rokoch spojenci vychádzali zo skúsenosti z vojny v Perzskom zálive a svoje útvary pre expedičné operácie v oblastiach so strategickou vzdialenosťou od Európy a Severnej Ameriky transformovali na útvary schopné rýchlej reakcie. Model spojeneckého Zboru rýchlej reakcie bol transformovaný na osem mnohonárodných Zborov rozmiestených v Európe, z ktorých šesť je v stave vysokého stupňa pohotovosti. Rýchla reakcie už nie je špecializovanou vojenskou zručnosťou; stala sa jadrom novej štruktúry síl NATO. Nakoniec došlo aj k zrušeniu kategórií IRF a RRF a vystriedali ich nové kategórie síl s vysokým stupňom pohotovosti (HRF) a s nižším stupňom pohotovosti (FLR).

Od roku 2003, jednotky NRF poskytovali Aliancii záložnú schopnosť rýchlej reakcie v počte približne 20 000 príslušníkov na jednu rotáciu

Bez zjednocujúceho konceptu však boli mnohonárodné Sily s vysokým stupňom pohotovosti (HRF(L)) a námorný útvar (HRF(M)) izolovanými formáciami. Obsahom konceptu mnohonárodných Síl rýchlej reakcie, na ktorom sa dohodli najvyšší štátni predstavitelia členských krajín NATO na pražskom summite v roku 2002, bolo spojenie jednotlivých HRF pomocou spoločnej schémy rotácie a zavedenia štandardizovaných taktík, techník a postupov. NRF sa stáli pilierom technického potenciálu rýchlej reakcie Aliancie a HRF poskytovali potenciál ľudský. Bola to ideálna kombinácia narastajúcej expedičnej schopnosti s inovatívnym konceptom nasadenia.

Od roku 2003, jednotky NRF poskytovali Aliancii záložnú schopnosť rýchlej reakcie v počte približne 20 000 príslušníkov na jednu rotáciu. Takúto schopnosť nemalo NATO ani v období studenej vojny a okrem USA neexistuje nikde na svete. Skúsenosti z postupných rotácií ukázali, že koncept NRF je správny, a že dynamika transformácie zahájená zriadením NRF sa prelína celou vojenskou štruktúrou NATO.

Postupné nasadenia štyroch veliteľstiev HRF(L) v Afganistane v rokoch 2004-2007, ktoré pôsobili ako hlavné veliteľstvo Medzinárodných pomocných bezpečnostných síl (ISAF) pod mandátom OSN a pod velením NATO, znamenalo využitie kompetencií NRF v náročnom prostredí skutočnej vojenskej operácie. NRF týmto získali skúsenosti z pôsobenia na vzdialených bojiskách.

Je nesporné, že pretrvávajúce nedostatky v schopnostiach NRF uvrhli na Sily reakcie NATO určitý tieň nedôvery

Je nesporné, že pretrvávajúce nedostatky v schopnostiach NRF, hlavne čo sa týka operačných oprávnení, ktoré sú kľúčové pre nasadenia NRF a trvajúca neschopnosť ich zavedenia pri jednotlivých rotáciách, uvrhli na NRF určitý tieň nedôvery a viedli k pochybnostiam o ich operačnej účinnosti a dlhodobej schopnosti vývoja. Objavili sa i návrhy, ktoré by mohli viesť k zníženiu úrovne NRF, na ktorej sa Aliancia pri ich vzniku zhodla.

Aj keď sú tieto nedostatky skutočným dôvodom k obavám, nemali by spochybňovať správnosť pôvodného konceptu NRF. Je to skôr otázka, s ktorou sú konfrontovaní mnohí spojenci disponujúci najlepšími vojenskými útvarmi v stave pohotovosti, zatiaľ čo ich krajina je zapojená do niekoľkých expedičných operácií súčasne.

Tieto nedostatky zároveň symptomaticky poukazujú na širšie štrukturálne slabiny v spôsobe, akým NATO formuje svoje Sily pre operácie na počiatku 21. storočia:

• nezdar pri využití osvedčených postupov plánovania obrany v rámci NATO a vzniku HRF s cieľom formovať Sily predvídateľnejším, účinnejším a udržateľnejším spôsobom;

• nedostatočná dôvera v spoločné financovanie s cieľom pokryť náklady na neočakávané nasadenia NRF. Táto skutočnosť je prekážku pre spojencov, ktorí by inak boli ochotní poskytnúť svoje jednotky k rotáciám v NRF; v danej situácii sa však obávajú vysokých výdajov, ktoré neboli v rozpočte zohľadnené, pokiaľ by skutočne došlo k zapojeniu týchto síl do krízovej situácie;

• príliš prísne delenie aliančných síl do rôznych kategórií, čo znemožňuje NATO pružnejšie použitie dostupných kapacít a komplikuje nasadenia NRF;

• prístup k oceňovaniu schopností jednotlivých rotácií NRF, ktorý sa príliš zameriava na nedostatky v zrovnaní s obecnými požiadavkami, namiesto využívania skutočných kontingentov jednotlivých členských štátov.

Členské štáty si dobre uvedomujú, že tieto nedostatky majú negatívny dopad na dôveryhodnosť a nasaditelnost NRF a práve preto bude riešenie týchto problémov prioritou na summite v Štrasburgu a Kehle.

V rozšírenej Aliancii majú Sily rýchlej reakcie so zdokonalenými schopnosti nasadenia veľký význam pre zastrašovanie, obranu a bezpečnosť

Vzhľadom k pôsobeniu NATO v Afganistane je prioritnou misiou NRF a HRF intervencia v dobách kríze, ku ktorej by mohlo dôjsť v oblastiach so strategickou vzdialenosťou od Európy a Severnej Ameriky. Cieľom podobnej misie je ochrana základných bezpečnostných záujmov Aliancie, snaha zabrániť eskalácii kríze v otvorený vojenský konflikt alebo riešenie konfliktov a nastoľovanie mieru. Po rozšírení Aliancie si Sily rýchlej reakcie s vylepšenými možnosťami nasadenia zachovávajú obrovský význam na poli obrany a poskytovania istoty.

V každom prípade, jasná a bezkonkurenčná schopnosť Aliancie plánovať a implementovať mnohonárodné expedičné operácie a spojiť rôznorodé schopnosti v jednu logickú silu prispejú k zachovaniu odkazu AMF vo forme NRF v siedmom desaťročí ako aj v ďalekej budúcnosti NATO.

Vyšší dôstojníci Aliancie sledujú cvičenie Alexander Express

Miesto, typ a doba nasadenia Síl rýchlej reakcie sa neustále mení

Deliť sa o nasledujúce:    DiggIt   MySpace   Facebook   Delicious   Permalink