JAZYK
Slovenská verzia NATO Review prichádza on-line približne dva týždne po verzii anglickej z dôvodu prekladu pôvodných textov.
STRUČNE O NATO REVIEW
ZASIELANIE PRÍSPEVKOV
INFORMÁCIE O AUTORSKÝCH PRÁVACH
REDAKČNÝ TÍM
 RSS
ZAŠLITE TENTO ČLÁNOK PRIATEĽOM
PRIHLASENIE ON-LINE NATO REVIEW
  

Generálny tajomník NATO - zmena pracovnej náplne?

Úloha dnešného generálneho tajomníka NATO sa zásadne odlišuje od tej pôvodnej. Ryan Hendrickson vysvetľuje, ako a prečo sa táto úloha zmenila.

Prvého generálneho tajomníka NATO, lorda Hastingsa Ismaya, by určíte prekvapila transformácia úlohy generálneho tajomníka, ktorou prešla za 60 rokov svojej existencie.

Táto funkcia bola pôvodne v podstate manažérska, mala podporiť konzultácie vo vnútri Aliancie, zatiaľ čo povinnosti súčasného generálneho tajomníka sú o mnoho širšie, pretože sa podieľa na formovaní funkčnej a strategickej úlohy NATO vo svete.

Aliancia pri svojom zrode v roku 1949 nemala generálneho tajomníka. Keď vypukla vojna v Kórei, spojenci sa zhodli na vytvorení Vrchného velenia spojeneckých vojsk v Európe, ktorého cieľom bolo prehĺbiť vojenskú integráciu členských krajín. Prvým vrchným veliteľom spojeneckých vojsk v Európe (SACEUR) bol americký generál Dwight Eisenhower, za ktorého vedenia stúpol význam a povesť NATO. Skoro sa však ukázalo, že úrad Vrchného veliteľa spojeneckých vojsk v Európe nestačí k presadzovaniu potrebného politického dialógu a spolupráce medzi členskými štátmi.

Na zasadaní konanom pri príležitosti tretieho výročia Aliancie v roku 1952 bola vytvorená funkcia generálneho tajomníka. Hlavným poslaním generálneho tajomníka je pomôcť spojencom pri hľadaní zhody. Generálny tajomník nemá hlas v Severoatlantickej rade (NAC), v tomto ohľade je jednoduchým pomocníkom spojencov, ktorý sa snaží o zavedenie spolupráce a zmysluplnej diskusie. Právomoce generálneho tajomníka sú teda do veľkej miery obmedzené. V prvých rokoch pôsobenia stál lord Ismay v pozadí, nesmel prednášať prejavy bez súhlasu spojencov a až do roku 1955 ani nepredsedal zasadaniam rady.

Úloha politického šéfa NATO od tej doby prekonala zmenu a v súčasnosti je generálny tajomník kľúčovou a často aj ústrednou osobou, ktorá prijíma rozhodnutia. Aliancia sa prispôsobuje novým bezpečnostným okolnostiam a generálny tajomník sa podieľa na jej vývoji a definuje kľúčové strategické koncepcie.

Aj keď velenie NATO chápe dôležitosť tohto úradu, existuje málo analýz mapujúcich úlohy, ktoré hralo predchádzajúcich 11 generálnych tajomníkov Aliancie. Táto absencia je poľutovaniahodná vzhľadom na to, že politický šéf NATO môže mať, a ako sa už taktiež ukázalo, aj má veľmi veľký vplyv.

Napríklad lordovi Peterovi Carringtonovi sa za jeho vedenia NATO v rokoch 1984 až 1988 nedostalo takmer žiadneho politického uznania. Carrington vo svojich pamätiach pripustil, že zažíval pocity sklamania, keď šéfoval Aliancii a to čiastočne z dôvodu neexistencie skutočných formálnych právomocí či kompetencií pre úrad generálneho tajomníka. Tento pocit celkom iste zakúsil aj Ismay a ďalší predchodcovia.

Keď bol Robin Beard, bývalý zástupca generálneho tajomníka NATO, vybraný za nového generálneho tajomníka, poznamenal, že Carrington „vzbudzoval úctu“ a vďaka nemu Aliancia získala novú úroveň uznania. Bývalý americký veľvyslanec pri NATO, David M. Abshire, uviedol, že Carrington pri jednaní s rôznymi predstaviteľmi vo vnútri Aliancie využíval svoju zručnosť, dobrú náladu a dôstojnosť. Carringtonova schopnosť diplomacie bola kľúčová pri nachádzaní konsenzu počas zložitých jednaní medzi spojencami.

Deviaty generálny tajomník NATO, Javier Solana, taktiež dokázal, že tento úrad má veľký potenciál. Zanechal za sebou dedičstvo, ktoré má pre NATO nesmierny význam.

Keď sa v roku 1998 na zasadaní v Bruseli jednalo o tom, ako reagovať na násilie a agresiu na Balkáne, k slovu sa dostala Solanova tichá diplomacia a jazyková obratnosť.

Keď sa medzi spojencami na summite v Madride v roku 1997 vyskytli spory ohľadne rozširovania NATO, napísal Ronald D. Asmus, že spojenci sa obrátili na Solanu a požiadali ho, aby našiel východisko z tohto prekérneho a spolitizovaného prostredia. Solana po konzultácii so spojencami našiel kompromis, z ktorého vzišlo pozvanie k členstvu pre Českú republiku, Maďarsko a Poľsko.

Keď sa v roku 1998 na zasadaní v Bruseli jednalo o tom, ako reagovať na násilie a agresiu na Balkáne, k slovu sa dostala Solanova tichá diplomacia a jazyková obratnosť. A bol to opäť Solana, kto rozpoznal skutočnosť, že všetci spojenci by sa mohli zhodnúť na tom, že existuje dostatočný právny rámec“ na to, aby NATO dalo mandát k použitiu sily na Balkáne, ktorý nakoniec v roku 1999 vyústil do operácie Spojenecká sila.

Pri zahájení vojenských akcií v roku 1999 hral Solana opäť kľúčovú úlohu, keď odporučil generálovi Wesleymu Clarkovi zo SACEUR vojenské ciele, na ktorých sa spojenci zhodli. A Solana sa taktiež osobne zasadil o to, aby sa operácie uskutočnili čo najrýchlejšie a pri zachovaní politickej zhody k vojenskej akcii medzi vtedajšími 19 členskými krajinami.

K najvplyvnejším bývalým generálnym tajomníkom NATO sa radí taktiež Manfred Wörner. Wörner bol prvým a jediným nemeckým šéfom Aliancie. Jeho špeciálne vlohy prispeli k dnešným úspechom Aliancie.

Wörner mal pozoruhodnú schopnosť zasadiť problémy a otázky do širšieho rámca strategických záujmov Aliancie. Dokázal strategicky myslieť, čo prispelo k posunu Aliancie smerom k novej strategickej koncepcii, ktorá bola schválená na summite v Ríme v roku 1991. Týmto si Severoatlantická aliancia pripravila pôdu k mierovým operáciám a krízovému managementu, ktoré v mnohých ohľadoch definujú dnešnú úlohu NATO.

Wörner si taktiež skôr než ostatní uvedomil výhody, ktoré by priniesla komunikácia s bývalým Sovietskym zväzom a neskôr aj s novými demokraciami vo východnej Európe s cieľom začleniť ich k zvyšku demokratickej Európy. Z vlastnej iniciatívy využil svoj úrad k vybudovaniu nových vzťahov s východnou Európou, ktoré sa stali odrazovým mostíkom k výraznému rozšíreniu na summitoch v Madride, Prahe a Bukurešti. Wörnerov rozhľad položil politické základy k expanzii smerom na východ a neskôr prispel k modernizácii a demokratizácii mnohých bývalých komunistických armád.

Wörnerov vplyv bol zrejmý i v Severoatlantickej rade. Veľký počet jeho vrstovníkov sa domnieval, že konsenzus nebude dosiahnutý, pokiaľ príslušnú stratégiu neodsúhlasí osobne. Neformálna autorita, ktorej sa tešil, bola výsledkom rady diplomatických kontaktov, ktoré udržoval medzi spojencami, znalosti konkrétnych otázok a taktiež jeho silného charakteru.

Bola zdokumentovaná skutočnosť, že aj napriek nemoci, ktorá ho pripútala na lôžko v nemeckom Aachene, odcestoval na zasadanie do Bruselu a jeho prítomnosť priamo ovplyvnila dosiahnutie zhody vo veci vojenskej akcie.

K najpamätihodnejším udalostiam patrí jeho prítomnosť na zasadaní Severoatlantickej rady NAC v apríli 1994. Mal rakovinu, ktorej nakoniec v auguste 1994 podľahol. Napriek tomu, že bol zjavne pochudnutý, mal so sebou lekára a za golierom zavedenú intravenóznu výživu, úspešne loboval spojencov za udelenie mandátu k vojenskej akcii NATO ako odpoveď na útok na bosenských civilov. Bola zdokumentovaná skutočnosť, že aj napriek nemoci, ktorá ho pripútala na lôžko v nemeckom Aachene, odcestoval na zasadanie do Bruselu a jeho prítomnosť priamo ovplyvnila dosiahnutie zhody vo veci vojenskej akcie.

Aj keď bezpečnostná situácia počas pôsobenia Jaapa de Hoop Scheffera bola veľmi odlišná, pretože sa Aliancia ujala nových úloh, a to boja s terorizmom v Afganistane, mierových operácií a humanitárnych aktivít v Kosove, Sudáne a Pakistane, Schefferov politický odkaz je evidentný.

Podobne ako Wörner, de Hoop Scheffer tiež rozšíril pôsobenie NATO do oblastí, o ktorých sa pred jeho zvolením za generálneho tajomníka mnohí domnievali, že nebude možné. De Hoop Scheffer v snahe o vytvorenie nových partnerstiev s cieľom bojovať proti terorizmu počas svojich návštev Ázie, Stredného Východu a Austrálie predstavil posolstvo NATO celému svetu, čo bolo bezprecedentné.

De Hoop Scheffer od prvého dňa vo funkcii generálneho tajomníka Aliancie až do roku 2009 využíval svoj úrad k tomu, aby zvýšil šance na úspech misie NATO v Afganistane.

Podobne ako jeho predchodca lord Robertson, ktorý bol povestný svojou požiadavkou na viac „kompetencií, kompetencií, kompetencií“, rovnako aj de Hoop Scheffer často zdôrazňoval potrebu ďalších investícií do obrany v rámci celej Aliancie a prehĺbenia spolupráce v tejto oblasti. Jeho cieľom, podobne ako cieľom Robertsona, bolo dať Aliancii schopnosť okamžitej reakcie na nové bezpečnostné otázky a kríze. De Hoop Scheffer sa o tieto investície neustále zasadzoval a takmer všetci vojenskí analytikova sa zhodujú na tom, že sú v najlepšom záujme Aliancie.

Najväčšou prioritou de Hoop Scheffera však bolo pôsobenie NATO v Afganistane. De Hoop Scheffer od prvého dňa vo funkcii generálneho tajomníka Aliancie až do roku 2009 využíval svoj úrad k tomu, aby zvýšil šance na úspech misie NATO v Afganistane. Často volal po ďalších zdrojoch a to civilných, ako aj vojenských, k podpore demokracie a mieru v Afganistane. De Hoop Scheffer priznal, že NATO v Afganistane čaká ešte mnoho úloh, avšak jeho zameranie a záväzok k úspechu misie je jeho dôležitým odkazom.

Aliancia smeruje do novej éry s novým vedením. Osoba, ktorá túto funkciu zastáva, môže významne ovplyvniť schopnosť Aliancie, jednať, vyvíjať sa a reagovať na nové okolnosti. Úloha generálneho tajomníka nadobúda na význame, tento trend sa prejavuje od Ismaya po de Hoop Scheffera.

Manfred Wörner (vyššie) bol vo funkcii generálneho tajomníka známy svojim silným charakterom a odhodlaním.

Schopnosť vyjednávať je pre úrad generálneho tajomníka kľúčová, čo sa potvrdilo počas pôsobenia Javiera Solanu.

Deliť sa o nasledujúce:    DiggIt   MySpace   Facebook   Delicious   Permalink