JAZYK
Slovenská verzia NATO Review prichádza on-line približne dva týždne po verzii anglickej z dôvodu prekladu pôvodných textov.
STRUČNE O NATO REVIEW
ZASIELANIE PRÍSPEVKOV
INFORMÁCIE O AUTORSKÝCH PRÁVACH
REDAKČNÝ TÍM
 RSS
ZAŠLITE TENTO ČLÁNOK PRIATEĽOM
PRIHLASENIE ON-LINE NATO REVIEW
  

Afganci, aliancia a amatéri

Patrick Stephenson recenzuje Krvavý sneh (Crimson Snow), knihu od Julesa Stewarta o poučení z prvej porážky Britov v Afganistane pred takmer 200 rokmi.

Stará vojenská múdrosť hovorí: “Amatéri hovoria o stratégii, profesionáli o logistike.” Pomerne otvorene si berie na mušku civilných veliteľov, o ktorých armáda často tvrdí, že sa zameriavajú na stratégiu na úkor logistiky.

V demokratickej spoločnosti však nevyhnutne býva pravidlom, že armáda je riadená civilnými politickými činiteľmi. Z toho vyplýva napätie medzi civilnou a vojenskou zložkou – čo nie je žiadna originálna situácia, ktorá sa často opakuje. Táto dilema je námetom veľmi poučnej knihy Julesa Stewarta Krvavý sneh, ktorá je drsnou rekonštrukciou prvej anglo-afganskej vojny a zničenia britskej armády z provincie Indus.

Britský neúspech mal svoje korene v nie celkom neopodstatnených obavách z rastu ruského vplyvu v strednej Ázii, ktorý by mohol ohroziť britské panovanie. Cárske vojská, ktoré postúpili až k afganským hraniciam, pomáhali perzskému šachovi, ktorý mal v tejto oblasti územné ambície.

V novembri roku 1838, perzská armáda za podpory ruských poradcov vpadla do Afganistanu a obliehala Herát. Všeobecne prevažoval názor, že dobytie mesta by malo za následok ovládnutie celého Afganistanu Rusmi, pričom ruské vojská by sa následne, v obrovských počtoch, objavili na brehoch rieky Indus. Afganský panovník, Dóst Muhammád, formálne považovaný za stúpenca Britov, sa náhle ocitol medzi dvoma mlynskými kameňmi a jeho podpora kolísala medzi oboma stranami.

Vtedajší generálny guvernér Indie, gróf z Aucklandu, využil váhavosti Dósta Muhammada a útoku na Herát ako zámienky k jeho zvrhnutiu. Nahradil ho poddajnejším Šachom Šujom, čím vlastne z Afganistanu vytvoril britský bábkový štát.

Pokiaľ nepriatelia neexistujú, je potrebné si ich vytvoriť a pokiaľ existujú, musí byť čo najviac zdôraznené, akú hrozbu predstavujú.

Dňa 1.októbra 1838, Auckland načrtol v Prehlásení zo Simly dôvody, prečo je potrebné viesť vojnu. Dokument obsahoval množstvo skreslených informácií a vyložených výmyslov, ktoré mali za cieľ podporovať vojenský stav. Prehlasoval napríklad, že Dóst Muhammád sa dohodol na spojenectve s Rusmi, čo bola absolútna lož.

Stojí za to pripomenúť tvrdenie Aucklanda, že obliehanie Herátu Peržanmi sa rovnalo prevzatiu moci nad Afganistanom Rusmi, čo si vynútilo britskú inváziu. Aucklandova úvaha zo vzdialeného a riešiteľného problému učinila okamžitú a existenčnú hrozbu. V dôsledku podobných falošných tvrdení sa potom otvorene hlásané úsilie brániť Afganistan zmenilo na odhodlanie krajinu dobyť.

Odporcov Prehlásenia zo Simly bolo mnoho, hlavne medzi príslušníkmi armády. Sir Henry Marion Durand, popudlivý, ale schopný vojak, ktorý sa často vzpieral svojim nadriadeným, napísal, že “prehnané obavy z ruskej sily a komplotov ... dali Herátu dôležitosť nezodpovedajúcu skutočnosti a celkom neprimeranú jeho pozícii voči provinciám Kandahár a Indus.”

Lord Salisbury dokonale popísal podstatu problému. “Buď musíte veriť, že Rusi vôbec neexistujú, alebo si musíte myslieť, že za rok budú v Kandaháre. Verejná mienka neuznáva nič medzi tým.”

Týmto tvrdením Salisbury priznal, že demokratická vojna si žiada absolútnych a nezmieriteľných nepriateľov. Ak neexistujú, je potrebné si ich vytvoriť a pokiaľ existujú, musí byť čo najviac zdôraznené, akú hrozbu predstavujú.

Nepresné správy od tajných služieb, ktorým navzájom si pritákajúci priaznivci vojny bezvýhradne verili, hrali tiež kľúčovú úlohu. Vládni úradníci často mali iba matné poňatie o previazanosti miestnych kmeňov, ktorá tvorila základ afganského politického života. Proti Britom hrala aj geografia, hlavne hornatý terén, v ktorom boli dlhé kolóny vojska vystavené útokom ostreľovačov.

Tiež sa predpokladalo, že afganský ľud bude nadšene súhlasiť s opätovným dosadením Šacha Šuju na trón. Skutočnosť však bola iná. Po dobytí Kandaháru, Sir William MacNaughten uisťoval Aucklanda, že Afganci “vítali britských vojakov ako osloboditeľov.” Poľutovaniahodným spôsobom však podcenil odpor Afgancov k okupačným vojskám.

Bolo to takmer ako keby stúpenci vojny chápali modernú vojenskú stratégiu ako jednu obrovskú spoločenskú hru

Čo je dôležitejšie - neexistovali takmer žiadne dôkazy, že Dóst Muhammad raz vážne uvažoval o spojenectve s Rusmi. Vzhľadom na ťažkosti, ktorým čelili sami Britovia, sa predstava početnej ruskej armády, bez problémov pochodujúcou Afganistanom do Indie, zdala veľmi rozporná.

Bolo to takmer ako keby stúpenci vojny chápali modernú vojenskú stratégiu ako jednu obrovskú spoločenskú hru: ťahaj svojimi figúrkami a keď sa ich farba zhoduje s farbou územia, na ktoré vstúpiš, je tvoje. Ide o vysoko idealizovanú - a taktiež amatérsku - predstavu, ktorá neberie v úvahu tak banálne záležitosti, ako zásobovanie, alebo názory miestnych ľudí.

Klamstvo vyšlo na povrch, keď Peržania ukončili obliehanie Herátu a vrátili sa domov, zatiaľ čo armáda provincie Indus sa pripravovala na pochod Afganistanom. Aj keď verejne deklarovaný dôvod k vojne sa rozplynul, Britovia sa na pochod predsa vydali. Mier už totiž nemohol zavládnuť, pretože bolo mobilizovaných príliš mnoho mužov a utratených príliš mnoho peňazí. Ospravedlnením pre vojnu sa stala vojna samotná.

Je preto obdivuhodné, že Britovia dobyli Kábul relatívne ľahko. Problémom nebola vojna, ale mier, ktorý nasledoval.

Miestna vzbura a neschopné velenie rýchlo znechutili jednotkám okupačnej armády v Kábulu život. Nasledujúci ústup z Kábulu do Džalalabádu znamenal pre armádu piatich tisícov európskych a indických vojakov totálne zničenie.

Jules Stewart obratne strieda úlohy stratéga, taktika, historika a hrobára. Podrobnosti z bitevného poľa preklenuje politickými úvahami o vtedajšej situácii. Kniha je vynikajúcou politickou kronikou. Je to dielo, ktoré sa subtílne predstavuje ako historická publikácia, aj keď vo vnútri svojej prozaičnosti skrýva náznak výčitky za pohromy moderného veku.

Stewartova kniha nám s oneskorením pripomína nebezpečenstvá, ktoré povstanú, ak civili-amatéri nerešpektujú najvyššie vojenské hodnosti, alebo ak najvyššie vojenské hodnosti nemajú dostatok odvahy čeliť nadriadeným z radov civilných politických činiteľov. Z niektorých skúseností sa jednoducho nechceme poučiť.

Share this:    DiggIt   MySpace   Facebook   Delicious   Permalink