JAZYK
Slovenská verzia NATO Review prichádza on-line približne dva týždne po verzii anglickej z dôvodu prekladu pôvodných textov.
STRUČNE O NATO REVIEW
ZASIELANIE PRÍSPEVKOV
INFORMÁCIE O AUTORSKÝCH PRÁVACH
REDAKČNÝ TÍM
 RSS
ZAŠLITE TENTO ČLÁNOK PRIATEĽOM
PRIHLASENIE ON-LINE NATO REVIEW
  

Perzský záliv a NATO - čas prehodnotenia vzájomných vzťahov

Abdulaziz Sager sa domnieva, že štáty Perzského zálivu sú svojou blízkosťou príliš vystavené bezpečnostným problémom súvisiacim so situáciou v Iráne, Iraku a v oblasti ropných zdrojov, a preto by mali uvažovať o zavedení nových bezpečnostných opatrení. V tomto článku zdôvodňuje svoj názor, prečo rozšírenie spolupráce s NATO môže byť jedným z alternatívnych riešení.

Spôsob, akým finančná kríza nedávno zachvátila celý svet, jasne ukázal, že žiadna oblasť nemôže existovať sama.

Napríklad oblasť Perzského zálivu. Nedávna správa Strediska výskumu štátov Perzského zálivu (Gulf Research Center-GRS) pod názvom Vplyv americkej finančnej krízy na členské štáty Rady spolupráce arabských štátov Perzského zálivu (GCC) uvádza, že okrem veľkej straty utrpenej v krátkej dobe na finančných fondoch investovaných v USA, členské štáty GCC (Bahrajn, Kuvajt, Omán, Katar, Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty) sú taktiež konfrontované s rastúcimi problémami kapitálových krytí a čerpania hotovosti, ktoré majú neblahý dopad na ich tuzemskú hospodársku situáciu.

Na akciových trhoch krajín GCC niektoré svetové burzy stratili od začiatku roku 2008 až vyše 40 % hodnoty. Tento fakt zdôrazňuje nie len široký rozsah existujúcich vzájomných vzťahov, ale taktiež úlohu očakávanú od štátov GCC na úseku obnovy stability svetových trhov.

Britský predseda vlády, Gordon Brown, počas svojej návštevy v týchto štátoch v novembri 2008, vyzval Saudskú Arábiu a ostatné štáty produkujúce ropu k spoluúčasti na novej finančnej štruktúre vytvorenej v rámci Medzinárodného menového fondu.

Táto kríza sa stala taktiež ilustráciou skutočnosti, že štáty Perzského zálivu, jednej zo strategicky najdôležitejších oblastí sveta, majú ekonomické a bezpečnostné záujmy veľmi úzko späté a komplexne zviazané s regionálnym a medzinárodným hospodárskym rozvojom.

Čo však nie je často chápané je dopad na obe strany - na regionálnu aj medzinárodnú obchodnú situáciu.

Je dôležité si uvedomiť, že úloha štátov GCC je integrálnou súčasťou úsilia o celkovú koncepciu bezpečnosti v tomto regióne.

Takmer každá udalosť v Perzskom zálive má účinok ďaleko za hranicami tejto oblasti. Môže to byť napríklad cena barelu ropy, rast investícií týchto štátov v západných štátoch, labilná situácia v Iraku, hrozba terorizmu, alebo militarizácia jadrového programu v Iránu.

Z toho vyplýva, že vzhľadom na to, že štáty Perzského zálivu sa nemôžu účinne izolovať od chaosu v ostatnom svete, hlavní aktéri medzinárodnej bezpečnosti a stability si nemôžu dovoliť ignorovať tento región alebo sa domnievať, že tamojšia situácia môže byť ovládaná.

Práve preto musia byť nedávne udalosti v oblasti bezpečnosti a ekonomiky posudzované z tejto perspektívy.

Presnejšie vyjadrené, je dôležité si uvedomiť, že úloha štátov GCC je integrálnou súčasťou úsilia o celkovú koncepciu bezpečnosti v tomto regióne.

Základná bezpečnostná stratégia krajín Perzského zálivu sa dodnes opiera o silnú veľmoc - USA, spoliehajúc sa na udržaní statusu quo a na vzťahy medzi arabskými štátmi, čo poskytuje minimálnu bezpečnosť alebo aspoň pocit bezpečnosti. Vzhľadom na časté prejavy nepriateľstva zo strany niektorých okolitých krajín, štáty Perzského zálivu stúpajúcou mierou spoliehajú na vojenskú silu a ochranu zo strany USA.

Táto stratégia nie je v podstate ani nutná, pretože USA rieši všetky existujúce alebo vážne bezpečnostné problémy za účelom, minimálne, prevencie pred hlavnými regionálnymi antagonistami - Iránom a Irakom - a pred realizáciou ich nebezpečných plánov. V dôsledku tohto úsilia sa USA stali regionálnou veľmocou a získali silné postavenie v regionálnych strategických jednaniach.

Rozsiahlejšia závislosť na USA však dokázala, že nie je odpoveďou na dosiahnutie stálej bezpečnosti v Perzskom zálive.

Predstavitelia USA zvolili rôzne koncepcie zaistenia regionálnej bezpečnosti. Ich politická koncepcia dvojitého piliera v 70. rokoch minulého storočia znamenala spoľahnutie sa na Saudskú Arábiu a Irán. Koncepcia mocenského pomeru v 80. rokoch posilnila Irak proti revolučnému Iránu. Politika duálneho obmedzovania vplyvu v 90. rokoch bola namierená na izoláciu Iránu a Iraku v rovnakej dobe. Politická koncepcia roku 2003 viedla nakoniec k otvorenej intervencii v Iraku.

Žiadna z týchto koncepcií však nedokázala dať tomuto regiónu rámec lepšieho bezpečnostného prostredia. Všetky tieto koncepcie sa stali iba semeniskom ďalšej krízovej situácie.

Z amerického hľadiska sa situácia stala neudržateľnou, pretože samotní predstavitelia americkej armády konštatovali, že na seba vzali ťažké bremeno zodpovednosti v dobe, kedy vojenské a politické úlohy armády boli vystavené regionálnej frustrácii a extrémizmu. Za dobu jednostrannej osemročnej politiky Bushovej vlády, spojenej so súčasnou finančnou krízou vzniknutou v USA, je jasné, že táto krajina má také veľké problémy ako je riešenie regionálnych otázok.

Všetky tieto dôvody sú podnetom k preorientovaniu spôsobu, akým by štáty Perzského zálivu mali nahliadať na svoju bezpečnosť. Po pravde povedané, vzťahy medzi USA a štátmi GCC sú stále veľmi pevné. Vlády štátov GCC si totiž nemôžu dovoliť, z dôvodu vlastných reálnych obáv o ich bezpečnosť, náhle prerušiť akékoľvek vzťahy a hľadať alternatívne riešenie.

Došlo k určitému pokroku, ktorý viedol k vzrastu internacionalizácie v Perzskom zálive, a ktorý zahrnuje rozšírené zapojenie európskych a ázijských mocností okrem posunutia stredu pozornosti arabských štátov Perzského zálivu z ich postavení v medzinárodnom systéme a súvisiacej roli USA.

Do tohto kontextu je potrebné zasadiť myšlienku a koncept Istanbulskej iniciatívy k spolupráci (ICI) a jej aplikácii v Perzskom zálive. Keď bola táto iniciatíva v tomto regióne inaugurovaná v priamom kontexte istanbulského summitu v roku 2004, myšlienka a koncept boli popisované buď veľmi vágne, alebo príliš ambiciózne.

Na jednej strane bola ICI chápaná ako veľký projekt, ktorý vyrieši všetky problémy spojené s prítomnosťou USA v regióne a súčasne zaistí štátom GCC bezpečnosť nutnú pre ich prosperitu a stabilitu.

Na druhej strane iní pozorovatelia namietali, že ICI nie je nič iného, než USA v barančom rúšku, a že tento projekt neponúka činnosť, ktorú tento región skutočne potrebuje.

Najväčším nedostatkom bola neprítomnosť konceptu multilateralizmu v tom zmysle, že zatiaľ čo NATO pristupovalo k oblasti Perzského zálivu ako k multilaterálnej organizácii, ICI bola výlučne bilaterálnym programom aplikovaným na štáty GCC individuálne.

Nastal čas, kedy štáty GCC by mali vyslať zreteľný signál Aliancii týkajúci sa ich prianí prehĺbenej a rozšírenej spolupráce.

Vzhľadom na to, že bezpečnostná dilema Perzského zálivu je stále nevyriešená, a že štáty GCC sú naďalej konfrontované s dvojnásobným nebezpečenstvom – hrozbou Iránu a nestabilnosťou Iraku, rovnako ako s nedávnym chaosom, ktorý vyzdvihol vzájomnú závislosť medzi štátmi GCC a ostatným svetom, Istanbulská iniciatíva k spolupráci musí byť znovu konzultovaná v záujme lepšieho porozumenia jej skutočnej hodnoty.

Na počiatku spätnej konzultácie je nutné previesť hodnotenie, ktoré namiesto posudzovania ICI za niečo podozrivého, nasýteného utajenými pohnútkami, položí túto iniciatívu na prvý stupeň rozvinujúceho sa vzťahu, založeného na lepšej a hlbšej kooperácii.

ICI nie je automatickým riešením bezpečnostnej dilemy Perzského zálivu - ani to nikdy nebolo jej zámerom.

Ide z časti o postupný proces poukazujúci na možné okruhy spolupráce a budujúce konkrétne oblasti recipročných záujmov a spoločných cieľov. Koniec koncov, ICI ponúka to, čo si zainteresované štáty prajú a štátom GCC patrí rozhodnúť, čo od spojenectva NATO chcú získať.

O mnoho dôležitejšie je však rastúce chápanie skutočnosti, že ICI predstavuje mechanizmus, ktorého prostredníctvom môžu štáty GCC najlepšie posudzovať svoje bezpečnostné problémy, a že z toho titulu je potrebné upevňovať vzťahy s NATO.

Čo sa týka bezpečnosti štátov Perzského zálivu, Čína, Rusko, India, ani ostatné ázijské štáty nie sú alternatívnym riešením a nemôžu byť brané do úvahy ako nástupcovia USA v tejto oblasti. Aj keď vojenská úloha USA v Perzskom zálive vznikla z dôvodu vlastných problémov Washingtonu, zostáva naďalej integrálnou zárukou nezávislosti a suverenity štátov GCC v tomto nebezpečnom a nepredvídateľnom okolí.

Nová americká vláda by mohla rozhodnúť, pod vplyvom domáceho obyvateľstva alebo z finančných dôvodov, o znížení svojej vojenskej prítomnosti v celej oblasti Perzského zálivu a internacionalizovať ozbrojené sily nasadené v Iraku. Za týchto podmienok sa tesné puto medzi NATO a štátmi GCC stane vitálnou alternatívou, ktorá môže pomôcť regiónu k nadobudnutiu potrebnej stability, aj keď budú udržované väzby s nevyhnutnou prítomnosťou USA v regióne.

Okrem toho, ICI je skutočnou platformou pre zdokonalenie regionálnej spolupráce a koordinácie.

V dôsledku toho nastal čas, kedy štáty GCC by mali vyslať zreteľný signál Aliancii týkajúci sa ich prianí spolupráce v rámci prehĺbenej a rozšírenej ICI.

Aj keď Saudská Arábia a Omán doposiaľ neprijali ICI, nový smer jej koncepcie by mohol urýchliť rozvoj štruktúry, do ktorej by tieto krajiny hodlali vstúpiť.

Taktiež štáty Perzského zálivu boli cieľom teroristických útokov. Na obrázku rafinéria ropy v Saudskej Arábii, ktorá bola teroristami už niekoľkokrát napadnutá.

Abdulaziz Sager

Share this:    DiggIt   MySpace   Facebook   Delicious   Permalink