JAZYK
Slovenská verzia NATO Review prichádza on-line približne dva týždne po verzii anglickej z dôvodu prekladu pôvodných textov.
STRUČNE O NATO REVIEW
ZASIELANIE PRÍSPEVKOV
INFORMÁCIE O AUTORSKÝCH PRÁVACH
REDAKČNÝ TÍM
 RSS
ZAŠLITE TENTO ČLÁNOK PRIATEĽOM
PRIHLASENIE ON-LINE NATO REVIEW
  

Get the Flash Player to see this player.

Jamie Shea - Kosovo včera, dnes a zajtra

Jamie Shea rozpráva o NATO, o Kosove - ale taktiež o McDonaldových hamburgeroch.

Jamie Shea bol tlačovým hovorcom NATO počas 78-dennej operácie, ktorá v roku 1999 ukončila humanitárnu krízu v Kosove. Dnes je späť v tlačovom stredisku, kde v tej dobe organizoval každodenné tlačové konferencie a podieľa sa s nami svoj osobný názor na poučenia, ktoré NATO - i Kosovo - načerpalo.

Dĺžka videozáznamu: 30'41"

Preskočiť na otázku

Veril ste vždy, že operácia v Kosove bude úspešná?

Áno, veril a dôvodom bol pocit, že NATO, Spojené štáty americké a najdôležitejšie európske mocnosti preukážu svoju spoľahlivosť masívnym spôsobom, podstatne väčším, než u NATO bolo zvykom pred zahájením operácie. A samozrejme, pokiaľ spoľahlivosť západných demokracií bola v hre, pre osobnosti, ako Tony Blair, Bill Clinton alebo Jacques Chirac, patrila táto reakcia neodmysliteľne k domácej politickej spoľahlivosti.

Keď operácia začala, mal som pocit, že ak to už bude trvať akokoľvek dlho, nezáleží na tom, aké zložité to bude. NATO to nevzdá a dovedie celú operáciu až do konca.

Mal som taktiež pocit, že spojencom trvalo dlho, než sa rozhodli. Vyjednávania so Srbmi a kosovskými Albáncami trvalo mesiace a mesiace. Dlhé mesiace trvali tiež diskusie o vnútornej stratégii, o pláne leteckého útoku, o podrobnostiach celej operácie. Bol som prekvapený, že dochádzalo k ťažkostiam s rozhodovaním - to je však typické pre NATO - ako náhle sa však raz rozhodne, potom vytrvá až do konca. Bol som presvedčený, že pokiaľ letecká operácia nebude úspešná, nasadíme, neradi ale nevyhnutne, pozemné jednotky.

Existoval alternatívny plán?

Nie, alternatívny plán skutočne neexistoval, pretože NATO investovalo, ako som už povedal, celú svoju spoľahlivosť do tejto operácie a, koniec koncov, NATO nie je iba taká nejaká obyčajná organizácia. Nie je to ani ekonomická, ani spoločenská organizácia. Je to politická, vojenská, bezpečnostná organizácia a pokiaľ svojim členom poviete: "pozrite sa, myslíme to vážne, že vás budeme chrániť, sme seriózna organizácia, hovoríme čo robíme a robíme čo hovoríme", potom je faktor spoľahlivosti pre bezpečnostnú organizáciu o mnoho, mnoho dôležitejší, než pre iný druh medzinárodného zoskupenia.

Aké boli učinené prípravy na mediálnu a informačnú vojnu?

Aby som bol úprimný, neboli sme pripravení tak, ako sme mali byť. Možno by som mal vziať zodpovednosť na seba. Jediné, čo môžem povedať je, že Kosovo pre nás bolo niečo úplne nového. NATO nebolo nikdy vo vojne, aj keď sme to vojnou nenazývali, skôr konfliktom. Neboli sme nikdy predtým zapojení do reálnej vojenskej akcie tohto rozsahu.

Teraz sme v Afganistane a streľba a boj sú na dennom poriadku, sme na to viac zvyknutí; Kosovo bolo pre nás svojim spôsobom niečo úplne nového, pretože to bolo po prvýkrát, kedy sme pri zaisťovaní bezpečnosti prechádzali od zastrašovania a prevencie k bezpečnostným akciám prostredníctvom priameho boja, obetí a riskovaní. A neverím, že od momentu, kedy prvé bomby spojeneckých síl boli zhodené, sme premýšľali dopredu o tom, čo sa zmení, pretože to bolo niečo nového.

Ďalej sa domnievam, že existoval názor, ktorý sa ukázal ako totálne mylný, a síce že by Miloševič mohol vzdať boj po niekoľkých dňoch bombardovaní, že by mohol okamžite zmeniť taktiku a prehlásiť, že si nepraje eskaláciu konfliktu. "Skúsil som oblafnúť NATO, nepodarilo sa to, musím sa teda vrátiť k vyjednávaciemu stolu."

Neboli sme pripravení na dlhú vojenskú operáciu, a preto sme neboli ani pripravení na mediálny stres, ktorý podobná dlhodobá operácia so sebou bezodkladne prináša.

Aké poučenia boli čerpané z faktu, že média sa stali zbraňou?

Pripravte sa na najhoršie. Nemyslite na predstavenie s ružovým scenárom. Pripravte sa na najhoršie. A pripravte sa na kritiku. A taktiež si myslím, úprimne, že v tej dobe sme cítili, že robíme správnu vec. Mali sme morálne opodstatnený dôvod, skúsili sme vyjednávania. Postupovali sme podľa plánu. Obrátili sme sa na OSN, pokúšali sme sa o dosiahnutie uznesení Rady bezpečnosti. Hrozili sme silou predtým, ako sme ju skutočne použili. Skúšali sme presadiť spravodlivú dohodu pre obe strany, ktorú mali Srbi prijať a verejná mienka by nás plne podporila. Bolo by to niečo, čo Američania nazývajú, vo voľnom preklade, triviálne.

A preto by s médiami nebol problém, média by nás povzbudzovali (smiech). Naivný názor, ako sa neskôr ukázalo. Zistili sme, že aj keď ľudia veria, že zastávate spravodlivú vec, nemusia nutne súhlasiť s bombardovaním, nemusia nutne súhlasiť s vašimi postupmi alebo s vašou stratégiou, nemusia sa im páčiť kolaterálne škody - a to je obávaný moment, kedy aj tie najlepšie pripravené plány niekde začnú zlyhávať a dôjde k usmrteniu ľudí, ktorým sa vlastne pokúšate pomôcť. A v tom by tiež Srbi mohli byť účinní v ich vlastnej proti-informačnej kampani proti nám.

Myslím si, že je dnes možné priznať, že akýkoľvek druh vojenskej operácie je pre verejnosť kontroverzný. Niektorí ľudia zostanú pacifisti za každú cenu. Iní sa viac zamerajú na otázku "Je toto víťazná stratégia?". Ďalší budú iba frustrovaní, že celý problém trvá príliš dlhú dobu.

V každom prípade médiá nevidia svoju úlohu v práci vedúceho zabávača, ale kladú závažné otázky a hľadajú adekvátne odpovede. Takže lekciou číslo jedna je: byť pripravený na najhoršie a organizácia - organizácia - organizácia. V týchto riskantných akciách neuspejete iba preto, že sa spoliehate na dobre pripravené správy, skúsených tlačových hovorcov alebo charizmatických expertov na komunikáciu. Nie, nie, nie, musíte mať svoje vlastné mediálne organizácie, ktoré pripravia fakty, ktoré analyzujú situáciu, ktoré predložia informáciu najúčinnejším spôsobom. A mediálnu stránku operácie nemôžete brať menej vážne, ako v skutočnosti beriete samotnú operáciu vojenskú.

Čo bolo silnejšie a účinnejšie: jednota spojencov alebo letecké útoky spojencov?

Nemyslím, že letecké útoky boli tak efektívne ako sme dúfali. Problém s vzdušnými silami je ten, že pokiaľ ich použijete veľmi ráznym spôsobom, zasadíte veľkú ranu ekonomike, spoločnosti a civilnému obyvateľstvu. V druhej svetovej vojne nemohlo k niečomu takému dôjsť, to dnes vieme. Bombardovanie Nemecka a Japonska spojencami, to sa už nemôže dnes opakovať. Musíte použiť leteckú silu o mnoho viac odstupňovaným spôsobom, a síce podľa noriem medzinárodného práva.

Ale buďme úprimní, je to menej efektívne a v neposlednej rade trvá dlhšiu dobu, než sa prejaví výsledok.

Dúfali sme, že zničíme viac srbských tankov, než sme v skutočnosti zničili, ale to preto, ako som sa pred chvíľkou zmienil, že politickí lídri ako Tony Blair si vážne mysleli, že pred koncom bojov je nutný aj pozemný útok, pretože iba útok letecký by nestačil na konečné víťazstvo. Našťastie to nebolo nutné, ale ku koncu sme túto možnosť zvažovali.

Podľa môjho názoru to bola spojenecká jednota, ktorá sa zaslúžila o víťazstvo. Miloševič dúfal rovnako ako Napoleon, ktorý kedysi prehlásil: "Bože, ak budem musieť bojovať, tak nech je to proti koalícii." Koalície sú spravidla slabé, veľmi rýchle sa oddeľujú, príslušníci často nezachovávajú jednotu. Domnievam sa, že po 78 dňoch Miloševič pochopil, že navzdory všetkým spojeneckým problémom k tomu nedôjde a že útvary NATO zostanú jednotné. To bol dôvod, prečo kontaktoval OSN a začal hľadať optimálne riešenie.

Ste sklamaný tým, že jednota spojencov počas kosovskej operácii nebola samozrejmá čo sa týkalo uznania nezávislosti Kosova?

Som sklamaný v tom zmysle, že som dúfal v podstatne väčší pokrok v Kosove, než aký predstavuje súčasná situácia. Dúfal som, že bude existovať obnovená, neintegrovaná, uzmierená spoločnosť s prosperujúcou ekonomikou na ceste do euroatlantického procesu integrácie. Dnes je jasné, že to je otázka budúcnosti. Som sklamaný, že sa nám nepodarilo postúpiť ďalej v posledných desiatich rokoch a že mnoho principiálnych otázok, ktoré už boli vznesené v roku 1999, a ktoré sa týkajú hlavne vzťahov medzi Srbmi a Albáncami, zostáva bez odpovede.

Samozrejme by bolo radostné konštatovať dokonale jednotnú medzinárodnú komunitu čo sa týka budúcnosti Kosova - žijeme však v reálnom svete.

Chcel by som zdôrazniť, že sme nezačali s leteckým útokom v roku 1999, aby sa Kosovo stalo nezávislé. To nikdy cieľom nebolo, ani zbaviť sa Miloševiča, aj keď, ako viete, sme ho príliš radi nemali, zmena režimu nebola cieľom. Cieľ bol humanitárny - zastaviť etnické čistky a vytvoriť stabilné prostredie, v ktorom by politická činnosť mohla zaujať opäť svoje miesto. Pri srbských útokoch, pri etnických čistkách albanofónneho obyvateľstva alebo pri vraždení srbských policajtov kosovskou oslobodeneckou armádou bola akákoľvek politická činnosť znemožnená.

V súčasnej dobe prehlasovať, že je sklamaním skutočnosť, že neexistuje nezávislé Kosovo uznané všetkými štátmi, je nesprávne pochopenie dôvodu, prečo sme s operáciu Spojenecká sila začali. Myslím si, že keby cieľom operácie bola zmena režimu alebo nezávislé Kosovo, nedošlo by k jednote spojencov a k zahájení operácie.

Bohužiaľ, musíte sa vyrovnať s novými situáciami, ktoré z vojenskej intervencie vzniknú. Intervencia mení pomer politických síl. Mám tiež pocit, že je nevyhnutne ťažšie pre niektoré krajiny súhlasiť s nezávislosťou Kosova, keď je Srbsko demokratickou krajinou. Úprimne povedané, operácia bola o mnoho viac realizovateľná, keď bol Miloševič pri moci. Miloševič bol neochotný k zmenám, neochotný k jednaniu. Je o mnoho namáhavejšie vyžadovať demokratické Kosovo od Srbska, ktoré je dnes demokratickou krajinou na ceste do Európskej únie k podpisu stabilizačnej a asociačnej dohody s EU, partnerom NATO.

Medzinárodná komunita sa zhodla na tom, a podľa mňa správne, že Kosovo, vzhľadom k minulosti, nemôže byť opäť pod priamou vládou Belehradu. Bola vyhlásená nezávislosť. Nezávislosť bola uznaná niekoľkými spojencami. Musíme teda nájsť konštruktívne riešenie uspokojujúce túhu Kosovských Albáncov po nezávislosti a zároveň uspokojiť Kosovských Srbov, ktorí chcú udržať tesné vzťahy s Belehradom.

Nie je to jednoduché, ale som presvedčený, že o nejaký čas predložíme imaginatívne koncepcie čo sa týka spôsobov, ako toho dosiahnuť. Existuje veľké množstvo precedensov v celom svete, kedy bolo dosiahnuté podobného typu dohody, a preto musíme dbať na rozvoj politických koncepcií.

To je veľmi dôležité. Nestagnovať, aj keď je to veľmi ťažká a dbať na rozvoj politických koncepcií.

Je v súčasnej dobe situácia zjednodušená vďaka prijatiu reality zo strany Srbska?

Áno, v tom zmysle, že musíte nejakým spôsobom rozseknúť gordický uzol. Kosovskí Albánci chcú nezávislosť. Nie je to iba jedna politická strana alebo malé percento populácie. Je to cítenie ich úplnej väčšiny, ktorá podnietila vyhlásenie nezávislosti a niekoľko dôležitých spojencov, ako USA, Veľká Británia, Nemecko, Francúzsko, uznalo tento fakt. Myslím, že to bolo v celom svete približne 45 krajín. Nie je to síce ešte väčšina členských štátov Valného zhromaždenia OSN, ktoré nezávislosť uznala, ale som si istý, že tento počet sa bude zvyšovať.

Nemyslím si, že obyvateľstvo Kosova odvolá svoju nezávislosť. Na druhej strane musíme, ako som sa už pred chvíľou zmienil, hľadať podmienky priznávajúce Srbsku legitímny záujem na záležitostiach Kosova a to z dôvodu stále veľmi početnej srbskej menšiny. A my si prajeme, aby táto srbská menšina v Kosove zostala. Chceme, aby Kosovo bolo multi-etnickým štátom.

Možno, že sa opakujem, ale som presvedčený, že vzhľadom k aktuálnej situácii budeme nútení hľadať imaginatívne riešenie. Jedným evidentným riešením je, že Kosovo a Srbsko sa stanú členmi Európskej únie a možno, kto vie, jedného dňa aj členmi NATO. Keď je totiž krajina integrovaná do nadnárodných štruktúr, ako je napríklad Európska únia, potom problematika hraníc, územného vlastníctva a iných záležitostí sa stane menej dôležitou. Civilné spoločnosti sa stanú o mnoho premenlivejšími a o mnoho otvorenejšími jedna k druhej.

Som si istý, že riešenie do budúcnosti sa môže nájsť v niektorom druhu európskej štruktúry.

KING: Jednou časťou tohto vydania NATO Review je interview s Paddy Ashdownom.

SHEA: Áno, veľmi dobre ho poznám.

Je správne sa domnievať, že nezávislosť Kosova je cena, ktorou bolo zaplatené bláznovstvo vlády Miloseviča?

Áno, môžem hovoriť z osobnej skúsenosti, pretože, ako som sa už zmienil, rôzni spojenci majú rôzne názory. Ja vám môžem poskytnúť iba môj subjektívny názor a osobne si myslím, že je spravodlivý. Kosovskí Albánci boli na zasadaní v Rambouillet pripravení prijať autonómny štatút predtým, než došlo k násilným akciám na počiatku roku 1999. Boli pripravení, zdráhali sa, ale pod tlakom medzinárodného spoločenstva boli pripravení akceptovať autonómiu. Vrátili sa do Rambouillet a povedali áno, súhlasíme. Chceli by sme referendum, konzultatívne referendum o budúcnosti za tri roky, môžeme žiť naďalej spoločne so Srbmi, pokiaľ dostaneme späť autonómiu, ktorú nám Miloševič odobral v roku 1989.

A boli to Srbi, myslím tým inú vládu Srbska, ale samozrejme stále režim Miloševiča, ktorá ponuku odmietla, pretože nebola pripravená významne obnoviť autonómiu.

Do určitej miery sa dá povedať, že srbská vláda v tej dobe niesla zodpovednosť za použitie neprimeranej sily odtrhujúcej stále viac Kosovských Albáncov a odmietala spravodlivý politický kompromis. V tej dobe sa Srbi mylne domnievali, že môžu získať viac na bojovom poli, ako pri rokovacom stole. Vzniknutý konflikt, ako už bolo povedané, vytvoril dynamické prostredie, za ktorého Kosovskí Albánci neboli pripravení akceptovať nič iného ako nezávislosť; v rovnakom čase Kontaktná skupina, vytvorená z predstaviteľov medzinárodného spoločenstva prejednávajúca situáciu v OSN, schválila uznesenie, že nie je návratu k štatútu "quo ante".

A pokiaľ návrat k minulému štatútu nie je možný, je nutné navrhnúť novú koncepciu.

Do akej miery bolo dôležité, aby sa Srbsko stalo demokratickou krajinou?

KING: Keď hovoríme o autonómii, rád by som citoval jeden váš výrok.

Prehlásil ste, "ak sú ľudia vo svojej vlastnej krajine tvrdo utlačovaní, jediné riešenie zrejme vidia v nezávislosti, ale ak má byť Srbsko demokratickým štátom, založeným na pluralizme, štátom decentralizovaným s tržnou ekonomikou, v ktorom jednotlivé etnické skupiny majú politickú úlohu, v takom prípade si myslím, že by situácia mala byť iná." Aký je váš názor dnes?

SHEA: V tej dobe som to povedal, ale možno som sa mýlil a nemal som tú odvahu povedať, že mnoho ľudí dúfalo, úprimne, že keď sa Srbsko stane demokratické, ako sa stalo po páde Miloševiča a zvolení Kostunicu a Tadiča, že Albánci a Srbi môžu byť opäť spolu, jednať a nájsť riešenie, ktoré by konečne uspokojilo obe strany.

Musíme uznať, že medzinárodná komunita jednala správne. Martti Ahtisaari, ktorý sa angažoval už v roku 1999 a presvedčoval Srbov o stiahnutí vojska, sa vrátil na medzinárodnú scénu splnomocnený OSN, aby realizoval svoj plán. Jednania začali. Druhé kolo jednaní sa konalo za vedenia Európskej únie a jej zástupcu, Wolfganga Ischingera, za účasti Ruska, USA a EU. Opäť sme sa pokúsili o kompromis, ale obe strany zostali veľmi vzdialené riešeniu.

Musíme byť úprimní, za demokratického Srbska existovalo silné nacionalistické cítenie, ktoré motivovalo pomer ku Kosovu. To je zrejme dôvod, prečo väčšina členských zemí NATO sa teraz rozhodla, že nezávislosť Kosova je jediné realizovateľné riešenie.

V rovnakej dobe, vzhľadom na situáciu v severnom Kosove, na území s prevažujúcou srbskou populáciou, sa hľadali zvláštne opatrenia, ktoré by týmto Srbom zaručovala, že sa nebudú cítiť ako v cudzom štáte, a že budú môcť uchovať svoje cezhraničné väzby. Európa má pre podobné situácie svoje koncepcie. Napríklad Severné Írsko - "Dohoda z Veľkého piatku" bola veľkým medzníkom, pretože katolíci náhle pochopili, že môžu žiť spoločne s protestantmi na základe dohody o rozdieľaní moci, zatiaľ čo spojenie s juhom, Írskou republikou, zostalo zachované. Mnoho obyvateľov má dvojitú štátnu príslušnosť, príklad, ktorý nájdete aj inde.

Ďalej, nemecky hovoriaci obyvatelia Belgicka, ktorí šťastne žijú v tejto zemi a každý deň prekračujú hranice pri ceste do zamestnania v Nemecku. V Európskej únii nájdete mnoho cezhraničných aktivít, pretože integrácia priviedla so sebou skutočnosť, že hranice a teritórium strácajú svoj zmysel.

Som si istý, že na Balkáne bude raz rovnaká situácia; teraz je však potrebné neustrnúť a nefrustrovať obidve strany domnienkou, že sa pokrok zastavil, čo by mohlo niektoré osoby navrátiť k násiliu. Ako som už povedal, definitívne riešenie je stále v nedohľadne. Najdôležitejším problémom je udržať politický proces v chode, dialóg oboch strán a komunikáciu. NATO a Európska únia musia pokračovať v diskusii a viesť celý proces najracionálnejšou cestou práve teraz, kedy sme prevzali spoločnú zodpovednosť za budúcnosť Kosova.

Do akej miery ste cítil, že existuje iba jediné východisko zo situácie v Kosove - nezávislosť?

KING: Hovoril ste o skutočnosti, že európske spoločenstvo vyvinulo veľké úsilie, aby proces pokračoval a aby bolo čo najviac obyvateľstva spokojné. Došlo k fiasku. Prišli Kei Eide, Ahtisaari, nasledovníci.

SHEA: Áno.

KING: Do akej miery ste pocítil, že jediným možným riešením tejto situácie je nezávislosť?

SHEA: Po roku 1999 už nemalo Srbsko v Kosove žiadnu úlohu, aj keď Uznesenie Rady bezpečnosti č.1244 potvrdzovalo srbskú suverenitu. Bolo jasné, že to nebude Belehrad, ktorý bude určovať budúcnosť Kosova. Bude to OSN a medzinárodné spoločenstvo. Okrem toho, Kontaktná skupina odsúhlasila, že už nie je návratu pre Belehrad, nie je návratu do minulosti. My sme boli stále v situácii, kedy sme sa jednoducho taktiež nemohli vrátiť do časov minulých. Museli sme prísť s niečím novým.

A samozrejme Kosovci, za desať rokov, kedy žili s NATO a pod ochranou OSN a nie pod vládou Belehradu, si zvykli na to, že sú teraz strojcami vlastného osudu. Postupne im bola predaná samospráva v provinčných inštitúciách, aby už pred vyhlásením nezávislosti psychicky cítili postup k nezávislosti. Ako náhle je taký psychologický stimul vytvorený, keď Belehrad zmizol z ich bežného života aspoň pre Kosovských Albáncov, pokiaľ to môžem takto povedať, bude veľmi náročné presvedčiť obyvateľov, že náhle sa hodiny zastavili a idú naspäť. To sú nepochybne dôsledky, s ktorými sme sa museli vyrovnať.

Ďalšou lekciou je, že nie je možné intervenovať v niektorom mieste, zastaviť násilie a potom odísť a neriešiť politický dopad intervencie. Túto lekciu sme dostali v Afganistane. Podobne aj v Bosne. Poučením je, že intervenujúca strana sa súčasne zaväzuje k zodpovednosti za dlhodobý osud onoho miesta. Nemôžete byť iba vojenskou silou, bez toho aby ste sa súčasne zapojili do politického diania. Colin Powell, niekdajší minister zahraničných vecí USA, nazýval túto situáciu "efekt kôlne z hliny". Hovorieval, že keď kôlňa spadne, musíte ju zaplatiť. Nehovorím, že Kosovo spadlo, ale v každom prípade za Kosovo platíme.

Je vytvorenie bezpečnostných síl Kosova príznakom, že sa táto krajina stabilizovala?

KING: Pokiaľ hodnotíme dnešné Kosovo, bola vyhlásená nezávislosť, vznikla nová ústava, vlajka, hymna. Ďalšou súčasťou vývoja bude zakrátko vytvorenie Kosovských bezpečnostných síl. Niektorí pozorovatelia prehlásili, že to bude posledná etapa skončenia s minulosťou, pretože vzniknú bezpečnostné sily, ktoré nemajú žiadne väzby na bývalú Kosovskú oslobodzovaciu armádu. Domnievate sa, že je to dôležitým signálom stabilizácie Kosova?

SHEA: Nie, osobne si myslím, že najdôležitejším aspektom bude ekonomická schopnosť rozvoja Kosova. Pokiaľ chceme, aby sa Srbi cítili v Kosove ako doma a žili tu, musia cítiť, že nebudú žiť z podpory pre nezamestnaných po celý život, ani že nebudú závislí na peniazoch či sociálnych príspevkoch platených z Belehradu, ktoré si samozrejme Belehrad môže dovoliť, vďaka svojmu transformačnému programu. Srbi musia cítiť, že Kosovo je miesto príležitostí, kde je možné spokojne žiť a som presvedčený, že ekonomická prosperita je fantastickým integračným faktorom.

Na Balkáne, jednou z oblastí, v ktorej etnické skupiny žili vždy v súlade medzi sebou, bol organizovaný zločin. Tam, kde existuje perspektíva zisku veľkých peňazí, rozdiely miznú veľmi rýchle.

Verím tomu, že problémy ako antikorupcia, spôsob vládnutia, etnické zastúpenia v štátnych službách, napríklad v polícii, budú vyriešené. Jedným z dôvodov, prečo rusky hovoriace menšiny zostali v pobaltských štátoch bola skutočnosť, že tam konštatovali dynamickú ekonomiku a vyššiu životnú úroveň.

Pre mňa je táto otázka dôležitou vecou. Bezpečnostné sily sú veľmi dôležité, pretože sa v Kosove nachádza príliš mnoho zbraní. V Kosove totiž existuje mnoho štruktúr. Kosovské ochranné zbory sa oddelili od Kosovskej oslobodeneckej armády. Martti Ahtisaari k tomuto problému výstižne podotkol, že "je lepšie mať týchto mužov na očiach, formovaných do legitímnych orgánov, pod medzinárodným dohľadom, než v ilegalite, niekde v lese, kde by sa v noci pripravovali so zbraňami, maskovaní, s cieľom podvracať krajinu".

Myslím, že táto koncepcia je tiež v záujme Belehradu. A čím ďalej bude NATO odkladať prevzatie úlohy generátora ozbrojených síl, tým viac sa Kosovci budú snažiť ich vybudovať sami a taktiež sami vytvoriť štruktúru, ktorá sa nám možno nebude príliš páčiť, ale s ktorou sa budeme musieť vyrovnať.

Myslím, že je to racionálny spôsob a dôvod, prečo musíme postupovať vpred.

Ďalším problémom je, že niektoré novovzniknuté krajiny, alebo krajiny, ktoré vyhlásili nezávislosť, ako Kosovo, uvažujú vo veľkom. Prajú si až 50 000 príslušníkov v zbrani. Možno, že nie práve Kosovo, ale niektoré požadujú tanky, bojové letúne, atď. Prajú si vojenskú silu v celej svojej kráse. A vy musíte jej predstaviteľom vysvetľovať, aby počkali, že toto si nemôžu dovoliť, že to nie je prioritou, že to bude veľká záťaž ich ekonomiky. Podobný dialóg vysiela negatívne signály susedným krajinám. Je potrebné ponúknuť niečo ekonomicky realizovateľné, niečo, čo nebude videné negatívne susedmi, niečo, čo sa postará o bezpečnostné úlohy v boji s organizovaným zločinom, alebo čokoľvek, s čím je potrebné bojovať.

Toto je doména, v ktorej NATO môže byť Kosovcom veľmi užitočné čo sa týka skúsenosti z reforiem bezpečnostného sektoru v iných krajinách strednej a východnej Európy.

Je dnes organizovaný zločin najväčšou hrozbou pre bezpečnosť Kosova?

KING: To sa týka ďalšej otázky, či ekonomický rozvoj je zrejme najlepšou politikou cukru pre Kosovo, ktoré sa stáva stabilnejšou a rozvinutou krajinou. Ale ako hovoríte, organizovaný zločin je hlavným faktorom.

SHEA: Plne s vami súhlasím.

KING: Medzi obyvateľmi sa nachádza mnoho zbraní a pašovanie a čierny obchod s nimi sú hlavným problémom. Myslíte si, že je toto najväčším problémom bezpečnosti, s ktorým sa Kosovo v súčasnej dobe musí vyrovnať?

SHEA: Áno. Takáto situácia môže vážne poškodzovať celú štátnu štruktúru. Ak sú v štáte skorumpovaní politici a sudcovia a ak nie sú vyberané dane pre financovanie štátneho rozpočtu, potom je štát stále viac závislý na zahraničnej pomoci, nemajúc vlastné príjmy.

Ľudia budú váhať sa zakladaním vlastných spoločností, ak budú vedieť, že musia podplatiť všetkých príslušných úradníkov, aby mohli začať predávať McDonaldove hamburgery. Mali sme s tým už niekoľko veľmi špatných skúsenosti. Pamätám si na dobu pred niekoľkými rokmi, kedy som raňajkoval s Jacquesom Kleinom, ktorý bol vtedy administrátorom OSN pre Bosnu a Hercegovinu. Povedal mi "Jamie, vieš o tom, že toto je jediné miesto, kde nie je žiadny McDonald?" To bolo v deväťdesiatych rokoch a McDonald, ktorý môže zarábať peniaze všade na svete, považoval miestne podnikateľské podmienky za príliš rizikové.

Samozrejme, od tej doby sa situácia zmenila; domnievam sa však, že to je názorný príklad, akým vážnym problémom sa korupcia môže stať. Podľa môjho úsudku je to naozaj problémom číslo jedna.

Ide tiež o povesť, o image. Všetci vieme, že sa každá nová krajina musí nejakým spôsobom uviesť, aby získala určitý image - rešpekt právnych noriem, transparentnosť zákonov, ochrana zahraničných investícií, atď. Business je otázkou dôvery. Kosovci sa v prvej rade musia vyrovnať s týmto problémom a k tomu budú potrebovať pomoc.

.

Môže sa v Kosove rozvíjať zákonnosť bez nastolenia dokonale spravodlivého režimu?

KING: Posledná otázka sa týka problému zákonnosti. S mnohými zločincami, ktorí vykonali odporné trestné činy v Kosove a stále unikajú spravodlivosti, s 2 000 osobami rôznych etnických skupín, ktoré sú stále nezvestné, so všetkými justičnými problémami, ktoré v Kosove neboli konštatované, domnievate sa, že bude možné niekedy urobiť poriadok? Myslíte si, že právne normy preniknú do všetkých častí Kosova?

SHEA: Problém s vojnovými zločincami je v rukách Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu v Haagu. Srbi boli obvinení z toho, čo sa dialo v Kosove, ale boli obvinení taktiež Kosovskí Albánci; do ich hľadaní prispeli jednotky KFOR, ktoré taktiež zaisťovali prevoz týchto zločincov do Haagu. V tejto záležitosti sme dokonale nestranní. Obvinený zločinec je obvineným zločincom a musí pred Tribunál do Haagu, alebo pred miestny súd.

Je to veľmi dôležité pre obe strany - ľudia, ktorí sú zodpovední za tieto hrozné činy musia stáť tvárou v tvár spravodlivosti a byť odsúdení. A nejde o trestné činy iba jednej komunity, a zároveň vieme veľmi dobre, že nie všetci previnilci majú rovnakú zodpovednosť. V tejto vojne boli spáchané zločiny oboma stranami, v Bosne a Hercegovine všetkými stranami.

Domnievam sa, že súdne procesy sú pre zmierenie dôležité, pretože v ľuďoch pretrváva nepriateľské zmýšľanie a frustrácia, pokiaľ prípady nie sú uzavreté. Niekedy ani nevedia, čo sa stalo s ich vlastnou rodinou a domnievajú sa, že zodpovedná osoba je stále na slobode. Je to o mnoho ťažšie než naliehať na uzmierenie.

Nakoniec sa domnievam, že v tejto časti sveta často chýba slovo "ľutujem", a vôľa k …., ako keď Willy Brandt, niekdajší nemecký kancelár, v roku 1972 pokľakol pred pomníkom varšavského ghetta a prosil o odpustenie menom nemeckého ľudu. Ide iba o návštevu miesta spáchaného zločinu, o vyjadrenie ľútosti, plné pochopenie utrpenia a o zmier, namiesto neustáleho obviňovania iných národov. Je to akt štátnej hrdosti. A ja si myslím, že je potrebný.

Chcel by som dodať, že je potrebné, aby historikova prenikli hlbšie do dejín a pracovali na základe vzájomných dohôd. Existuje totiž jedna pozoruhodnosť, a síce že Francúzsko a Nemecko majú v súčasnosti spoločnú učebnicu dejín. Učebnicu schválenú ich vládami na základe vzájomných vzťahov v 20. storočí. Tieto dva štáty, ktoré proti sebe viedli vojny v rokoch 1870, 1914, 1939, 1940 pracujú na úseku histórie spôsobom, podľa ktorého má každá strana dohodnutý zmysel pre zodpovednosť. Je to veľmi dobrý príklad, ktorý by mala nasledovať táto časť sveta.

KING: Pán Jamie Shea, ďakujem mnohokrát za rozhovor.

SHEA: Taktiež ďakujem.

Deliť sa o nasledujúce:    DiggIt   MySpace   Facebook   Delicious   Permalink