JAZYK
Slovenská verzia NATO Review prichádza on-line približne dva týždne po verzii anglickej z dôvodu prekladu pôvodných textov.
STRUČNE O NATO REVIEW
ZASIELANIE PRÍSPEVKOV
INFORMÁCIE O AUTORSKÝCH PRÁVACH
REDAKČNÝ TÍM
 RSS
ZAŠLITE TENTO ČLÁNOK PRIATEĽOM
PRIHLASENIE ON-LINE NATO REVIEW
  

Taliban - rozpoltená osobnosť?

Nielen taktika Talibanu sa zmenila. Jeho štruktúra, ideológia a členovia sa od roku 2001 značne rozvinuli. Paula Hanasz hodnotila nedávnu analýzu o tom, ako a kedy k tomu došlo.

Revolučné piesne velebia tých, ktorí kedysi zakázali akúkoľvek hudbu. Videá vykresľujú smelé činy skvelých partizánov, ktorí bojujú za vyhladenie všetkých pohybujúcich sa obrázkov. Mobilné telefóny a internet podporujú organizáciu, ktorá bombarduje a vyhráža telekomunikačným spoločnostiam. Vítajte vo svete nového Talibanu!

Tieto scény sú živo popísané v poslednej knihe Antonia Giustozziho, ktorá sa sústreďuje výhradne na rebélie v Afganistane v priebehu rokov 2002 až 2007. Giustozzi načrtáva obrys toho, že vidí narastajúce rebélie ako časť medzinárodného džihadistického hnutia a že sa dnešný Taliban odlišuje ako jednotka ideologicky a takticky od svojich predchodcov pred rokom 2001.

Giustozziho „Korán, kalašnikov a laptop“ ukazuje, že použitie technológie u nového Talibanu znamenali zmenu v taktike propagandy aj v ozbrojení. Nový Taliban si privlastnil od svojich zahraničných džihadistických spojencov omnoho liberálnejší postoj voči importovaným technológiám a technikám: kazety a CD s džihadistickými piesňami sa dobre predávajú na trhoch aj navzdory vládnemu zákazu, videokamery sú brané do bojov a velitelia teraz prichádzajú vyzbrojení laptopmi aj keď operujú v Afganistane, kde sú spoľahlivé elektrické rozvody veľmi vzácne.

Propagandistické videá ukazujú priznania a popravy špiónov, rozhovory s úspešnými veliteľmi a epizódy z celosvetového džihádu (hlavne z Iraku). Od roku 2003 nový Taliban taktiež investoval do stoviek motocyklov, ktoré používajú pre transport, prieskum, komunikáciu, koordináciu na bojisku a na útoky proti cestným zátarasám. Motorky sú väčšinu vybavené nabíjačkami na mobilné telefóny.

Význam zahraničného prepojenia, ako tvrdí Giustozzi, je v presune cieľa povstaní od jednoduchého oslobodenia až k globálnemu džihádu.

Nový Taliban stále zaostáva za svojim irackým protikladom vo výrobe Improvizovaných výbušných zariadení (IED), ale tento rozdiel sa v roku 2006 podstatne zmenšil.

Rovnako sa významne zlepšila technológia samovražedných bombových atentátov a zručnosti dobrovoľníkov, znižujúc tak mieru zlyhania zo 60-70 percent v roku 2004, až k 10-15 percent o rok neskôr. Časť vylepšenej výzbroje nesporne prichádzala zo zahraničia a samotný Taliban priznal, že dostal technickú a finančnú podporu od Arabov.

Táto internacionalizácia je druhým spôsobom, ktorým sa nový Taliban odlišuje. Zatiaľ čo „starý“ Taliban sa neženie do nového džihádu, zahraniční stúpenci (hlavne Arabovia a Pakistanci) áno.

V každom prípade Giustozzi je veľmi skeptický ohľadne toho, do akej miery toto všetko napomohlo povstaniu. Poukazuje na fakt, že velitelia, vždy Afganci, často považujú zahraničných dobrovoľníkov za nedisciplinovaných a extrémnych vo svojom správaní sa a niektorých z nich už dokonca požiadali odísť, aby Taliban nestratil sympatie lokálneho obyvateľstva.

A sú to cudzinci, neoboznámení s terénom a bez väzieb k lokálnemu obyvateľstvu, ktorí majú najvyššiu mieru úmrtnosti. Význam zahraničného prepojenia, ako tvrdí Giustozzi, je v presune cieľa rebélií od jednoduchého oslobodenia až k globálnemu džihádu.

„Okupanti“ nie sú hlavnými cieľmi útokov nového Talibanu. Je to zámerná taktika, vypožičaná z Iraku, založená na udržaní spojeneckých síl vo vnútri a ich postupnom vysilení. V tomto ohľade sa stratégia nového Talibanu odlišuje od klasického povstania. Víťazstvo má byť dosiahnuté v globálnej mierke alebo vôbec.

Vojna, ale aká?

Giustozzi sa snaží napasovať tieto meniace sa taktiky a prístupy do rozpoznateľných modelov a teórii. Bojuje nový Taliban „blšiu vojnu“? Čítali snáď Mao Ce Tunga? Pasuje povstanie do modelu „štvrtej generácie vojenských konfliktov“? Alebo je to kombinácia všetkých troch?

Giustozzi pokusne uzatvára, že „blšia vojna“ sa viedla až do roku 2005, kedy sa začali objavovať tendencie k medzinárodnému džihádu. Ale váha, aby príliš nezdôraznil tento bod a radšej čitateľov nabáda k diskusii, vymenovaniu si názorov a vytvoreniu svojej vlastnej mienky.

Pripúšťa, že je ešte stále nejasné, či táto tendencia k medzinárodnému džihádu bude pokračovať alebo sa scvrkne na jednoduché niečo pripomínajúce islamské strany v Pakistane, ktoré aj keď sú reakčné, akceptujú voličskú konkurenciu.

Ale aj keď povstanie v Afganistane je iba časťou globálneho hnutia, nový Taliban stále utráca menej než 1 percento z mesačných nákladov americkej armády v Afganistane; jeho poľné vysielačky sú na pevných komerčných frekvenciách, poskytujúc tak komukoľvek voľný prístup k ich vojnovým plánom a aj so zdokonalením sa v IED a samovražedných bombových útokoch a importovaným zbraniam, je jeho arzenál stále druhoradý v porovnaní s arzenálom NATO. Tak prečo teda Giustozzi tvrdí, že cíti, že protipovstalecké snahy zlyhávajú?

Povstanie, ako tvrdí, by bolo iba čistou nepríjemnosťou ak by sa nekonalo kvôli tomu, aby sa využila slabosť afganského štátu (pred i po roku 2001).

Giustozzi vidí ako časť problému strategickú nedôslednosť. Ukazuje, že americké snahy váhali medzi tradičným prístupom (postupné vyhladenie bášt Talibanu, aby sa zamedzilo upevneniu moci) a alternatívou prevenciou, cestou pomoci a rozvoja. Nie je presvedčený, že ktorákoľvek z týchto stratégií, aj keby sa dôsledne nasledovala, by vyústila do jednoznačného porazenia rebélie.

Povstanie, ako tvrdí, by bolo iba čistou nepríjemnosťou ak by sa nekonalo kvôli tomu, aby sa využila slabosť Afganského štátu (pred i po roku 2001) a preto technické riešenie nevyrieši jednoznačne politický problém.

Rovnako ako protipovstalecké snahy, táto kniha bola pripravovaná „za behu“. Aj keby bola napísaná v priebehu niekoľkých mesiacov, je vyčerpávajúcou, ľahko zrozumiteľnou a presnou; iba príležitostne chudobné grafy prezradia spech, v ktorom boli vyprodukované.

Autor študoval a písal o Afganistane viac než desaťročie a doplňuje tak uvedené (podrobne citované) zdroje vlastnými obsiahlymi rozhovory s členmi Talibanu i koalície. Giustozzi má dôverné znalosti o kľúčových hrátkach, kmeňovom systéme a rivalite ako aj o dejinách snahy o vydobytie lokálnej moci.

Aj keď nie je ani zďaleka tak čítajúci ako klasika Ahmeda Rashida z roku 2001 „Taliban“, sila tejto knihy je v jej prítomnosti: nie je to analýza po udalostiach o tom, čo sa pokazilo a čo sa malo stať inak. Nie je to polemizujúca či normatívna téza. Je krátka a rýchle napísaná práve preto, že sa zaoberá práve prebiehajúcim, neustále sa roztriešťujucím fenoménom. Giustozzi si výslovne praje stimulovať a vyvolať politickú debatu, nie ju pitvať.

Giustozzi obetoval šírku pokrytia za včasnosť. Výsledok je čiastočne nedokončená práca, prvý pokus o definíciu nového Talibanu a katalóg rebélií, aby bola stimulovaná politická debata medzi tými, ktorí môžu ovplyvniť výsledky protipovstaleckých snáh.

Toto nie je iba o tom, kto je kto v terorizme v Afganistane od roku 2002. Je to tiež o tom, čo je čo a prečo sa čo deje.

Paula Hanasz

Share this:    DiggIt   MySpace   Facebook   Delicious   Permalink