JAZYK
Slovenská verzia NATO Review prichádza on-line približne dva týždne po verzii anglickej z dôvodu prekladu pôvodných textov.
STRUČNE O NATO REVIEW
ZASIELANIE PRÍSPEVKOV
INFORMÁCIE O AUTORSKÝCH PRÁVACH
REDAKČNÝ TÍM
 RSS
ZAŠLITE TENTO ČLÁNOK PRIATEĽOM
PRIHLASENIE ON-LINE NATO REVIEW
  

Príbehy z minulosti, lekcie do budúcnosti

Dr.Petr Luňák recenzuje najnovšiu publikáciu Lawrenca S. Kaplana, ktorá podrobuje analýze, ako sa líšili osudy NATO a Varšavskej zmluvy - a prečo.

Prečo NATO po skončení studenej vojny nenasledovalo Varšavskú zmluvu do prepadliska dejín?

Aby sme na toto mohli odpovedať, musíme najskôr rozptýliť starý mýtus, že Aliancia a jej východný protivník sa podobali ako vajce vajcu.

Sovietsky vodca Nikita Chruščov vnútil Varšavskú zmluvu východnej Európe v roku 1955 ako domnelú odvetu za pripojenie Západného Nemecka k NATO. Ako však dokazujú novo zverejnené archívne materiály, skutočným dôvodom k vytvoreniu Varšavskej zmluvy bolo NATO samotné. Moskva sa domnievala, že NATO, ktoré bolo už vtedy plnohodnotnou bezpečnostnou organizáciou, bude môcť vymeniť za Varšavskú zmluvu, ktorá až do konca 60.rokov zostala prázdnou škrupinkou,.

Keď východoeurópske štáty konečne dali zbohom Leninovu systému a Stalinovmu bloku, pri prvej príležitosti sa zbavili i Chruščovovej Aliancie. Mnohí pesimisti predpovedali rovnaký osud i pre NATO, ktoré sa ocitlo bez nepriateľa. Zánik Aliancie by bol logický, bez nárekov, keby ho USA vnútili západnej Európe, povinnej sa podriadiť tvári v tvár sovietskej vojenskej a politickej hrozbe. To sa však nestalo.

Lawrence S. Kaplan vo svojej najnovšej publikácii “NATO 1948: Zrodenie Transatlantickej Aliancie” (“NATO 1948: The Birth of the Transatlantic Alliance”) vysvetľuje, že myšlienka vytvoriť zaväzujúcu alianciu s akoukoľvek Európskou krajinou bola pre USA od počiatku 19. storočia určitým druhom prekliatia. Postoj Američanov voči západnej Európe bol zhrnutý v logike Maršalovho plánu: západná Európa musí najskôr preukázať, že je schopná jednotne vystupovať i jednať. USA môže pomôcť Európe v jej snahe postaviť sa na vlastné nohy – aj keď sa jej programov nemusia nutne učastnit. Z toho vyplýva, že iniciatíva k vytvoreniu transatlantického bezpečnostného systému musela pochádzať v prvej rade z Európy.

Jozef Stalin dosiahol presne pravého opaku toho, v čo dúfal - niekdajší generálny tajomník NATO, belgický politik Paul-Henri Spaak, raz zažartoval, že NATO by Stalinovi malo postaviť pomník.

Ako Kaplan podrobne rozvádza, ministrovi zahraničných vecí Veľkej Británie, Ernestovi Bevinovi, je potrebné pričítať k dobru, že plne chápal citlivosť a limity USA. Bezprostredne po neúspešnom stretnutí ministrov zahraničných vecí so Sovietmi v Berlíne v decembri 1947 využil Bevin svojich skúsenosti a umožnil USA, aby sa zapojili do Európskych bezpečnostných štruktúr. Americkú účasť dokonca učinil nevyhnutelnou. Bevin, ktorý bol nezrozumiteľný a nebol si zrejme ani istý skutočnou orientáciou týchto štruktúr, začal nepriamo poukazovať na prospešnosť “západného duchovného zväzku” združeného okolo Veľkej Británie a Francúzska s bezpečnostnými väzbami na USA a Kanadu.

Vyhliadky neboli dobré: napriek niektorej výnimočnej osobnosti, ako bol napríklad John Foster Dulles, americký Senát s republikánskou prevahou mal sklony k izolacionizmu. Minister zahraničných vecí, George C.Marshall, nebol nijako nadšený. Aj napriek tomu, že sa niektorým stredným kádrom na jeho ministerstve predstava transatlantickej Aliancie pozdávala, dve intelektuálne autority, Charles Bohlen a George Kennan, nesúhlasili. Tvrdili, že vyhovieť britským plánom by zbytočne militarizovalo studenú vojnu, keď Západ zápasí skôr s politickými než s vojenským problémami. Francúzky minister zahraničných vecí a hrdina odboja proti nacizmu, Georges Bidault, podporoval Bevinove snahy. Musel však čeliť obvineniam komunistickej ľavice a gaullistickej pravice z orientácie na sovietsky problém odporujúci hlavnému záujmu Francúzska - zaistiť, aby sa Nemecko už nikdy nestalo hrozbou mieru.

Až na základe ďalšieho vývoja vo východnej Európe a odvážnej politiky prezidenta Trumana učinili Spojené štáty americké rozhodujúci krok.

Kolektívna vôľa ku kolektívnej obrane

Západoeurópania prejavili vôľu ku spoločnej obrane podpisom Bruselskej zmluvy v marci 1948, čiastočne ako reakcia na prevzatie moci komunistami v Československu a na samovraždu ministra zahraničných vecí, Jana Masaryka. Truman vyjadril podporu tomuto aktu Európanov.

V skutočnosti Londýn pojal Bruselskú zmluvu výhradne ako prostriedok, ktorý mal umožniť USA účasť na Európskych obranných opatreniach. Britovia si dokonca neboli istí, aké by pre nich malo dôsledky, keby uviazli v čiste Európskom zoskupení bez USA.

Našťastie pre ne ako aj pre iné štáty, uznesenie amerického Senátu podporované predsedom Zahraničného výboru Senátu, Arthurom Vandenbergom a vypracované Ministerstvom zahraničných vecí, obsahovalo názor podporujúci združovanie USA v regionálnych bezpečnostných štruktúrach. Celé americké ministerstvo zahraničných vecí súhlasilo s myšlienkou transatlantickej Aliancie.

To všetko sa dialo v dobe, kedy sa Sovieti snažili vydieraním prinútiť Západ k ďalšiemu kolu jednaní o budúcnosti Nemecka. Činili tak hlavne blokádou Západného Berlína, s výnimkou vzdušného priestoru. Dnes vieme, že Stalinovo rozhodnutie nenarušiť letecké spojenie bolo v rozpore s odporúčaniami sovietskej armády. Stalin, predpokladajúci, že Západ nebude schopný zásobovať Západný Berlín vzdušnou cestou, sa rozhodol nevyprovokovať vojenský konflikt.

Vznik NATO zmenil jasnosť záväzku USA k obrane Európy

Dosiahol však pravého opaku v čo dúfal: nielen že Berlín prežil, ale tým, že militarizoval studenú vojnu, Stalin poskytol ďalší argument pre vytvorenie transatlantického bezpečnostného zväzku. Druhý generálny tajomník v dejinách NATO, belgický politik Paul-Henri Spaak, raz zažartoval, že NATO by Stalinovi malo postaviť pomník. Ešte dnes si môžeme klásť otázku: keby Stalin vo východnej Európe a v Berlíne nezachádzal príliš ďaleko, vyvinulo by sa NATO v takú organizáciu, ako ju poznáme dnes? V Kaplanovej knihe bohužiaľ nenájdeme hlbší rozbor reakcií a nesprávnych odhadov sovietskych predstaviteľov, ktoré prispeli k vytvoreniu Aliancie.

Od Vandenbergovej deklarácie trvalo ďalší rok, než bol dokončený text Severoatlantickej zmluvy. Kaplan dokazuje, že i keď prvotný podnet k založeniu transatlantickej Aliancie vyšiel od Európanov, zásluhu na vytvorení funkčnej štruktúry majú Američania. Trvali totiž na tom, aby plnoprávnymi členmi budúcej Aliancie nebolo iba pat signatárov Bruselskej zmluvy (Francúzsko, Veľká Británia a štáty Beneluxu), ale aj ďalšie štáty (Nórsko, Island, Portugalsko, Dánsko). Kozmetická úprava kľúčového Článku 5. Severoatlantickej zmluvy vykonaná na poslednú chvíľu, aby bol text prijateľnejší pre Senát, však zároveň ilustrovala dlhotrvajúce problémy USA formulovať záväzky voči starému kontinentu.

Vznik NATO bezprostredne neovplyvnil vojenskú rovnováhu medzi Západom a Východom, ktorý sa stále tešil podstatnej vojenskej prevahe pozemných síl. Zmenil však jasnosť záväzku USA k obrane Európy. Súhlas Sovietov s útokom Severu proti Južnej Kórei vyplýval z presvedčenia, že USA sa konfliktu na Kórejskom polostrove nezúčastnia. Avšak predstava, že by Američania nečinne prešľapovali v Európe, po podpise Severoatlantickej zmluvy v apríli 1949, by bola nepredstaviteľná.

Ale vráťme sa k pôvodnej otázke. Ako to, že sa spojencom NATO podarilo, na rozdiel od krajín Varšavskej zmluvy, udržať ich Alianciu? Odpoveď: pretože ju nepovažovali za prostriedok k zahraničnej nadvláde ale za spojenectvo, ktoré po 40 rokov vyhovovalo ich potrebám a vyhovuje im i naďalej.

Bolo by však príliš ľahké tvrdiť, že hrdá minulosť je zárukou skvelej budúcnosti. Pre zachovanie významného postavenia NATO museli spojenci ukončiť konflikty na Balkánu, podieľať sa na boji proti terorizmu a prevziať vedenie Medzinárodných pomocných bezpečnostných síl (ISAF) v Afganistane. Musia pokračovať v zdokonaľovaní vojenských schopností a byť pripravení k nasadeniu do náročných operácii.

Nie je to jednoduchá úloha. Tou však nebolo ani založenie Aliancie na konci štyridsiatich rokov.

Lawrence S.Kaplan: “NATO 1948: Zrodenie Transatlantickej Aliancie” (“NATO 1948: The Birth of the Transatlantic Alliance”), nakladateľstvo Rowman and Littlefield, New York, 2007.

Najnovšia kniha Lawrenca S.Kaplana ponuka zaujímavý pohľad na otázky, ako a prečo bolo založené NATO.

Share this:    DiggIt   MySpace   Facebook   Delicious   Permalink