JAZYK
Slovenská verzia NATO Review prichádza on-line približne dva týždne po verzii anglickej z dôvodu prekladu pôvodných textov.
STRUČNE O NATO REVIEW
ZASIELANIE PRÍSPEVKOV
INFORMÁCIE O AUTORSKÝCH PRÁVACH
REDAKČNÝ TÍM
 RSS
ZAŠLITE TENTO ČLÁNOK PRIATEĽOM
PRIHLASENIE ON-LINE NATO REVIEW
  

Bukurešť - plánovanie a partnerstvo pre bezpečnostný vplyv v 21. storočí

Summit v Bukurešti je časom a miestom pre kladenie zložitých otázok, píšu Julian Lindley-French a James Townsend. A bez adekvátnych odpovedí sa Aliancia dostátočne neprispôsobí nárokom, ktoré na ňu kladú bezpečnostné hrozby nového storočia.

© James McLoughlin / Van Parys Media

Snaha o lepšie zameranie za účelom dosiahnutia strategickejšieho efektu

Bukureštský summit NATO je dôležitý. Prichádza v dobe, kedy spoločná vôľa a presvedčenie Aliancie prechádzajú ťažkou skúškou.

V každej diskusii o NATO je zároveň obsiahnutá jednoduchá, ale zásadná otázka: má Aliancia dostatočný strategický talent, aby dokázala čeliť množstvu nových hrozieb a úloh?

Energetická konkurencia, šírenie zbraní hromadného ničenia, terorizmus s globálnym dosahom, pandémia, globálne otepľovanie, obrana pred kyberterorizmom, narušená a zničená dôležitá infraštruktúra a samozrejme Afganistan stavajú sériu summitov, ktoré sa uskutoční v rokoch 2008-2010, do realistického svetla. Tieto stretnutia by totiž mohli naznačiť, či Aliancia počíta s úspechom, alebo či sa pripravuje na rozpad.

Strategická zmena rovnováhy je blízko. Napriek mnohým rozporom zostáva NATO ako jediná skutočne strategicky dôležitá transatlantická organizácia najväčšou nádejou západného sveta na získanie strategického vplyvu v 21. storočí.

Preto je potrebné vytvoriť novú strategickú koncepciu, ktorá prehodnotí súvislosť medzi stratégiou a efektom ako základ aliančného plánovania. Iba tak sa NATO premení na strategické bezpečnostné a obranné centrum nutné k tomu, aby v tejto strategicky dôležitej dobe dokázalo svojim členom slúžiť.

Agenda bukureštského summitu potvrdzuje význam tejto doby. Nevyriešené úlohy z 90. rokov sú konfrontované s problémami 21. storočia – možnosť ďalšieho rozšírenia o tri balkánske krajiny, komplexný vojenský plán pre Afganistan, budúcnosť Kosova, osud NRF, zablokovaný konflikt medzi NATO a EU, otázka protiraketovej obrany a očividne predčasná diskusia o novom druhu strategickej koncepcie.

Štruktúra sa riadi silou, avšak sila musí byť poháňaná víziou a predstavami a to si vyžaduje skutočnú odvahu a reálnu víziu.

Problémom nie je vina Aliancie ako takej. NATO je nakoniec iba tak silné, ako to dovolí spoločná vôľa a stupeň ambícií jeho členov. Reformy hlavného sídla a nový proces plánovania integrovanej obrany ukazujú, nakoľko sa NATO uberá správnym strategickým smerom.

V dôsledku regionálneho a taktického spôsobu myslenia mnohých členských zemí však pretrváva hlboká dilema. Bukureštský summit by sa preto mal zaoberať stupňom ambícií NATO. Možné dôsledky sú ale tak vážne, že sa tomu pravdepodobne vyhne. Táto dilema bohužiaľ zakrýva otázku, ktorá je pre NATO zásadná: na čo sa pripravovať? Akú ozbrojenú silu Aliancia potrebuje, ak si vezmeme do úvahy širokú škálu hrozieb a úloh? Ako majú byť organizované a financované?

Vzhľadom na to, že ľudské zdroje aj finančné prostriedky, ktoré sú k dispozícii na obranné výdaje, sú obmedzené, či už v rámci NATO alebo EU, Západ ako celok si skôr musí rozmyslieť, aké inštitúcie a ozbrojené sily najpravdepodobnejšie zaistia bezpečnosť adekvátnu vynaloženým nákladom a to pre široké spektrum bezpečnostných úloh, s ktorými sa západné obranné (nielen vojenské) sily budú musieť vyrovnať.

Problém spočíva v tom, že vojny, nešťastne označované ako “vojny vyvolené,” sú vojnami minulosti. Existujú podmienky pre návrat strategickej konkurencie medzi veľmocami a to v priebehu dvoch či možno iba jedného obranného plánovacieho cyklu. Významne tomu napomáha aj odvrátená strana globalizácie, vďaka ktorej stále chudobnejšie štáty a radikálnejšie skupiny majú možnosť získať čím ďalej ničivejšie prostriedky. Napriek tomu strategická stabilizácia zostáva pre Západ nedielnou súčasťou strategického diania.

NATO sa musí pripraviť na získavanie vplyvu v tej najstrategickejšej a najintenzívnejšej podobe. Zároveň si však musí zachovať bezpečnostnú kontrolu nad miestami, kde je potrebne potlačiť odvrátenú stranu globalizácie. Výsledkom je kritický moment schopností-kapacít, v dôsledku ktorého potreba spojárov pre budovanie informačných sietí zdanlivo ohrozuje požiadavka na veľké množstvo gumových čižiem.

Riešenie kritických situácií schopnosti-kapacity - NATO potrebuje trúfalosť

Riešenie vyžaduje, na pomery NATO, radikálnu odpoveď. Keď Eisanhowerov veliteľ štábu Walter Bedell Smith raz hovoril o bitke o Hürtgenský les v roku 1944, mimo iného povedal: “Nikdy sa nepúšťame do niečoho trúfalého. Jednáme najmenej so 17 ľuďmi, takže musíme dosiahnuť kompromisu – a kompromis nie je nikdy trúfalý.”

© Akg-Images / Reporters

Gulliver - nebezpečenstvo upútania malými vecami

V dnešnom svete je strategická kredibilita založená na dvoch prvoradých požiadavkách: efektívnej súhrnnej stratégie a súdržnej a cenove prijateľnej organizácii síl na dvoch úrovniach - strategickej a regionálnej – ktoré sledujú zdvojenú osu komplexného a súdržného vládneho úsilia a efektívneho a rozšíreného partnerstva. Štruktúra sa riadi silou, avšak sila musí byť poháňaná víziou a predstavami a to si vyžaduje skutočnú odvahu a reálnu víziu.

Keď však úlohy geometrickou radou rozšíria štruktúru a zároveň chýbajú stratégie a vízie, výsledkom je hlboké zakorenenie byrokracie, čo nevyhnutne vedie k spomaleniu a obmedzeniu strategického vplyvu. Koľko protagonistov Aliancie už stratilo schopnosť strategicky uvažovať a nahradilo ju byrokratickým prístupom k obrane, čo nevedie k strategickému úspechu, ale k zakonzervovaniu a bujneniu vlastnej byrokracie.

Historická zodpovednosť NATO zaistiť Európe slobodu a územnú celistvosť je často v rozpore s požiadavkou na Alianciu, ktorá dokáže jednať a premýšľať vo veľkom štýle. Samotný proces rozšírenia si nutne vyžiadal prijatie veľkého počtu vojenských i civilných zamestnancov, ktorým bude nejakú dobu trvať, než plne pochopia strategickú úlohu NATO.

Blíži sa 60. výročie založenia NATO a Aliancia ako celok sa musí ohliadnuť do minulosti a podrobiť analýze základné strategické dôvody svojej existencie.

Mnoho členov NATO sa oháňa pojmami ako strategický vplyv a rýchla reakcia práve vo chvíli, kedy samotná príprava vedie k zdržaniam a vytáčkam a Aliancia stráca silu. Obeťou sebaklamov je ako vždy dôkladná príprava a skutočný pokrok v zásadných otázkach, ako napríklad spoločné financovanie operácií.

V neprítomnosti strategického konsenzu, politicko-bezpečnostná osnova, ktorá spojuje akcie profilovaných Alianciou, ozbrojené sily a prostriedky a plánovanie nutné k ich prevedeniu, nebezpečne oslabla. Výsledkom je napríklad nedostatočná súvislosť medzi misiami a úlohami navrhovanými v Súhrnnej politickej smernici z novembra 2006 a prostriedkami, metódami a mechanizmami, pomocou ktorých majú byť splnené. Inými slovami, aliančná stratégia vypadá dobre na papiere, nefunguje však v dostatočnom počte členských krajín ako hnací motor pre nutnú modernizáciu myslenia a vojenských síl.

Dôkladná príprava je v tomto vákuu ťažko narušená a členské krajiny sa púšťajú vlastným smerom, takže vnútroaliančné rozdiely v strategickom myslení sa povážlivo prehlbujú. Výsledkom je, že Aliancia sa príliš často utápa v prevažne bezvýsledných diskusiách o organizácii, zatiaľ čo jej chýbajú nevyhnutné prostriedky.

Bez efektívnych plánovacích kritérií táto stratégia-nestratégia ukladá malým jednotkám na rozsiahlych územiach v priebehu ďalších časových úsekov zdanlivo nekonečný zoznam úloh. Sily NATO v skutočnosti, v súčasnej dobe, málokedy vykonávajú úlohy, ktoré sú im určené a iba výnimočne majú vybavenie zodpovedajúce misiám, do ktorých sú nasadené. Vzrastá tak nebezpecentsvo nielen pre samotných vojakov, ale aj pre obyvateľstvo, ktorému majú slúžiť.

Štátom ako sú Austrália, India, Japonsko a Južná Kórea by mal byť ponúknutý prístup k takým základným plánovacím normám, ktoré by Západu obnovili v tomto neistom období postavenie základného bezpečnostného pilieru.

Pokiaľ spoločné skúsenosti z Afganistanu členské krajiny priamo netraumatizovali, zvýšili aspoň ich citlivosť, takže žiadna z nich si netrúfa odpovedať na najdôležitejší súbor otázok: Aké bezpečnostné situácie by boli najvyhovujúcejšie za desať rokov? Ako najlepšie pripraviť spoločnosť na to, že bude musieť financovať budúce bezpečnostné záväzky? Aké ozbrojene sily členské krajiny NATO v komplexnom bezpečnostnom prostredí skutočne potrebujú? Blíži sa 60.výročie založenia NATO a Aliancia ako celok sa musí ohliadnuť do minulosti a podrobiť analýze základné strategické dôvody svojej existencie.

Snaha NATO o získanie strategického vplyvu

Napriek neoddiskutovateľnej sile NATO, trvajúce nezhody obnovili reaktivitu, opatrnosť a neistotu, a to v dobe, kedy jediná strategicky dôležitá západná bezpečnostná organizácia sa musí hlboko a viditeľné zamyslieť nad svetom, v ktorom pôsobí. Výsledkom je určitá forma popretia samého seba a neuróza, v ktorej je vodcovstvo nahradzované všedným prístupom a nerozhodnosť maskovaná bombastickosťou. Akýkoľvek pokrok je až príliš často vítaný slovami ako ‘historický’, ‘medzník’, alebo ‘kľúčový’. Výsledkom je umelá stratégia a čím prázdnejší záväzok, tím grandióznejší názov. Neprekvapí teda, že v takom ovzduší sa ‘stratégia’ stala najnadmiernejšie používaným anglickým slovom. Rozsah sebaklamu je zrejmý už iba z toho, ako mizerne väčšina členských krajín plní Pražský záväzok k schopnostiam. V záujme obyvateľov krajín Aliancie sa musí táto situácia zmeniť, a to veľmi rýchle.

NATO sa musí postaviť čelom aj k tým najhlbším plánovacím dilemám, aby dokázalo vyriešiť vnútorný rozpor medzi rozšírením o nových členov, vylepšením vybavení a predstavami o vlastnom vplyve.

Ide o to, že aj keď je nová strategická koncepcia modernizácii Aliancie naliehavo nutná, hrozí, že koncipovanie dokumentov sa stane ďalším byrokratickým cvičením a zbytočnosťou – a teda že ju budú sprevádzať rovnaké problémy, ako strategickú koncepciu z roku 1999. NATO sa bohužiaľ musí postaviť čelom nielen k hrozbám, ale aj ku kultúre, ktorá bola vytvorená práve preto, aby sa týmto hrozbám dalo vyhnúť.

Aby bolo jasné, NATO aktualizovanú strategickú koncepciu potrebuje, pravda iba takú, ktorá bude hnacím motorom zbližovania obranného plánovania a armádnych kontingentov a zjednotí úsilie na základe očakávaných výsledkov tak, aby podporila aliančné ambície. Aby sme to dokázali, musíme sa sami so sebou konfrontovať.

Ďalej sa už nedá čakať. V Afganistane sa nebezpecentsvo z hlavných miest presúva na operačných veliteľov, ktorým chýba potrebná autorita, výzbroj aj prostriedky a napriek tomu je na nich neprávom zvaľovaný neúspech. To je očividne nespravodlivé a celkom nezmyslené. Vo veku absolútnej bezpečnosti, do ktorého NATO mieri a v ktorom všetky národné sily budú musieť byť mobilizované nadnárodne, sú také falošné obvinenia nielen nešťastné, ale časom sa ukážu ako vyložene nebezpečné.

Bukureštský summit preto musí zahájiť proces strategickej obnovy, ktorú Aliancia naliehavo potrebuje. Táto obnova by mala mat štyri hlavné etapy.

Po prvé, základ novej strategickej koncepcie musia tvoriť prehodnotené plánovacie mechanizmy zo Súhrnnej politickej smernice. Modernizované musia byť ako Článok 5 Severoatlantickej zmluvy ako súčasť novej strategicko-obrannej architektúry (vrátane protiraketovej obrany, ochrany proti kyberterorizmu a úlohy aliančných jadrových síl v novej koncepcii zastrašovania), tak úloha aliančných ozbrojených síl (s vybavením, potrebným k získaniu strategického vplyvu, a dostatočnou kapacitou viesť dlhodobo udržateľné operácie), aby bolo možné čeliť globálnym teroristickým hrozbám a šíreniu zbraní hromadného ničenia.

Po druhé, k zahájeniu debaty o novej strategickej koncepcii je nutná podpora z najvyšších politických miest. Tu je jeden problém. Snahy o zahájenie modernizácie Aliancie by mohli naraziť na obdobie amerických volieb. Preto by bolo užitočné – a iste vykonateľné – prinajmenšom prehodnotiť základné princípy Aliancie v 21. storočí. V ideálnom prípade by do summitu k 60. výročiu v roku 2009 mohla byť vypracovaná Atlantická charta.

Po tretie, musí byť urýchlená reforma plánovania, aby NATO do roku 2010 mohlo rozmiestiť najmenej dve veľké spoločné operácie a šesť menších operácií na základe vývoja dostupného vybavenia a kapacít. Preto bude potrebné adaptovať prechodný model, aby sa znížili pomerne výdaje na jedného armádneho príslušníka, kvôli ktorým sú Európske jednotky príliš malé – čo následne zhoršuje problém vybavenia a kapacít.

Po štvrté, zlatý vek rozširovania NATO sa chýli ku koncu. Dúfajme, že v Bukurešti budú podniknuté dôležité kroky k tomu, aby v priebehu niekoľko rokov mohlo byť prijatím ďalších krajín ukončené historické poslanie NATO a splnený sľub daný národom na oboch stranách bývalej železnej opony. Koncept partnerstvo sa však musí zmeniť. Ak sa má NATO stať strategickým bezpečnostným centrom - k čomu dôjsť musí - partnerstvo musí znamenať strategický vplyv a zároveň regionálnu stabilitu. To znamená otvoriť dvere podobne zmýšľajúcim štátom z celého sveta, ktoré sa chcú pripojiť ku strategickým stabilizačným misiám NATO. Štátom ako sú Austrália, India, Japonsko a Južná Kórea by mal byť ponúknutý prístup k takým základným plánovacím normám, ktoré by Západu obnovili v tomto neistom období postavenie základného bezpečnostného pilieru.

Efektívna bezpečnosť bude znamenať spôsobilosť spoľahlivého NATO angažovať sa vo všetkých formách koopcie a na všetkých úrovniach nátlaku na partnerstvo, v spolupráci s ďalšími dôležitými medzinárodnými organizáciami a partnerskými štátmi. V 21. storočí znamená bezpečnosť v skutočnosti partnerstvo. Vytvorenie nového strategického partnerstva však bude vyžadovať odvahu na všetkých úrovniach, avšak smerom zhora nadol a nie zdola nahor. Druhou alternatívou je, že plánovanie sa jednoducho stane manažmentom úpadku, čo si nikto z nás nemôže dovoliť.

Jedine skutočná stratégia – nie byrokracia – dokáže určiť skutočné priority; vypracovanie takej stratégie si vyžiada zasvätené politické vedenie, politickú odvahu a nový strategický konsenzus v rámci Aliancie, oddané úsilie o dosiahnutie strategického vplyvu, kvôli ktorému NATO vzniklo.

Preto je nová odvážna strategická koncepcia v novom strategickom veku životne dôležitá.

Preto musí byť Článok 5 Severoatlantickej zmluvy modernizovaný ako základ vojenskej spoľahlivosti Aliancie v rámci novej strategicko-obrannej architektúry.

Preto musia členské krajiny NATO posilniť medzinárodné zmluvy zaisťujúce vojenskú rovnováhu a neproliferaciu zbraní hromadného ničenia na základe protiúderu, vrátane zodpovedajúcej protiraketovej obrany.

Preto musí Aliancia zostaviť ozbrojené sily schopné a ochotné konfrontácie so všetkými budúcimi strategickými úlohami a za pomoci civilne-vojenského vedenia rozvíjať všetky formy bezpečnostnej sily.

Bukurešť musí inaugurovať budovanie skutočnej strategickej bezpečnosti, založenej na spoľahlivej vojenskej sile a schopnej víťazne obstáť na poli bezpečnosti po všetkých stránkach. To je úloha plánovania.

Winston Churchill raz prehlásil: “Toto nie je koniec. Nie je to dokonca ani začiatok konca. Ale je to možno koniec začiatku.” Keby Bukureštský summit zastal Churchillove slova, dalo by sa o Aliancii smelo povedať, že sa pripravuje na ďalšie veľké storočie. Bukurešť by tak splnila svoju úlohu.

Share this:    DiggIt   MySpace   Facebook   Delicious   Permalink