JAZYK
Slovenská verzia NATO Review prichádza on-line približne dva týždne po verzii anglickej z dôvodu prekladu pôvodných textov.
STRUČNE O NATO REVIEW
ZASIELANIE PRÍSPEVKOV
INFORMÁCIE O AUTORSKÝCH PRÁVACH
REDAKČNÝ TÍM
 RSS
ZAŠLITE TENTO ČLÁNOK PRIATEĽOM
PRIHLASENIE ON-LINE NATO REVIEW
  

Prispôsobenie partnerských zväzkov NATO 21. storočia

Súčasné bezpečnostné hrozby sú globálne a netradičné. Podľa Rona Asmusa, pre partnerstvá NATO nadišiel čas sa prispôsobiť.

V deväťdesiatych rokoch boli partnerstvá NATO kľúčovým komponentom novej koncepcie Aliancie po studenej vojne. Rozšírenie NATO a intervencia na Balkáne boli v mnohých smeroch obrovskými strategickými krokmi, ktoré Aliancia podnikla.

Uzavretie partnerských zväzkov avšak pomohlo zabrániť vzniku nového rozdelenia v dôsledku rozšírenia Aliancie, umožnilo budovať vzťahy so strategicky dôležitými štátmi, ktoré neboli a nie sú kandidátmi na členstvo a zároveň uľahčilo vytvorenie koalície pod vedením NATO pre udržanie mieru na Balkáne. Program Partnerstvo pre mier sa preto z veľkej časti podieľal na úspechu pôsobení NATO v deväťdesiatych rokoch a na stratégiu presadzujúcu stabilitu po celom európskom kontinente.

Pri pohľade späť sa môže tento program partnerstva javiť ako nástroj adaptácie na novú strategickú realitu. V tej dobe však pre Alianciu nebolo ľahké sa otvoriť a prijať nové členské štáty.

Mnohí z nás si veľmi dobre pamätajú s akou nedôverou na nás bolo hľadené, keď sme v ranných deväťdesiatych rokoch navrhovali rozšírenie Aliancie. "To sa jednoducho nemôže stať" mi bolo neustále opakované pri mojich návštevách v hlavnom sídle NATO. O niekoľko rokov neskôr bol schválený program Partnerstvo pre mier, nasledovne Zakladajúci akt NATO-Rusko, Rada NATO-Ukrajina a Euroatlantická rada Partnerstva (EAPC). Pripomínam minulosť iba z toho dôvodu, aby som zdôraznil jadro veci, a síce, že vtedy keď - a to výlučne iba pod tou podmienkou – sa stali strategický imperatív a politický konsenzus určené k zmene jasnými faktormi, zdanlivo nemožné sa rozplynulo a Aliancia sa ukázala ako flexibilná a inovatívna organizácia.

Dnes sa nachádzame v podobnej situácii. Spojenci sú v súčasnej dobe na pochybách a nejednotní čo sa týka ich budúceho spoločného poslania a stratégie NATO. Mnoho nových strategických úloh, s ktorými sme konfrontovaní, sa nachádza v krajinách mimo Európy a vyžaduje nasadenie v potenciálne nestabilných regiónoch sveta, kam NATO nikdy nevstúpilo. Podľa môjho názoru však nevyriešime problém novej generácie Partnerstva pokiaľ nedosiahneme väčšej transparentnosti v týchto podstatne rozsiahlejších strategických otázkach. Existujú hlavne tri základné otázky, ktoré je potrebné vyriešiť.

Spojenci sú v súčasnej dobe na pochybách a nejednotní čo sa týka ich budúceh

Spojenci sú v súčasnej dobe na pochybách a nejednotní čo sa týka ich budúceho spoločného poslania a stratégie NATO.

Prvou otázkou je budúca úloha Partnerstva NATO vo vnútri euroatlantického spoločenstva. Existuje rastúca tendencia presadzujúca, že tento druh Partnerstva a jeho štruktúry sú už zastaralé. Mnohé členské štáty EAPC sa stali riadnymi členmi Aliancie a iné krajiny sa zamerali na bilaterálne partnerstvo prostredníctvom Plánu pre zabezpečenie pristúpenia (MAP) alebo podobných mechanizmov.

Výsledkom je, že bola podkopaná úloha EAPC. Ak sa Rusko stane agresívnejším a protispojenecké, môže sa stať menej kooperatívnejšie. Stredná Ázia sa stáva pre spojencov dôležitejšia čo sa týka stability, avšak nikto nevie, ako použiť mechanizmy Partnerstva NATO ako súčasť rozsiahleho strategického plánu. Problémom je hlavne neprítomnosť celkovej spojeneckej stratégie, ktorej dôležitou súčasťou by mali byť práve mechanizmy Partnerstva NATO.

A Blízky východ?

Druhou otázkou je budúca úloha NATO na širokom Blízkom východe. Stredozemný dialóg (MD) a Istanbulská kooperačná iniciatíva (ICI) sú v štádiu strategického opomenutia. Oba programy sú veľmi rozdielne čo sa týka ich vzniku. Program MD vznikol v polovici deväťdesiatych rokov ako dodatok a kompenzácia k otvoreniu sa NATO smerom na Východ. Bol to v podstate určitý druh menej spoľahlivého združenia, pomimo rozšírenia Partnerstva NATO - s menej strategickým prístupom Aliancie a menej nadšenými partnermi na oboch stranách. Program ICI, ktorý bol inaugurovaný na poslednom summite v Istanbule a ktorý vznikol v dôsledku teroristických útokov na USA 11.septembra 2001 a vojny v Iraku, bol prvým uznaním zo strany NATO čo sa týka obrovských hmotných záujmov Západu v Perzskom zálive.

Dnes sú obidva programy zastrené rovnakou strategickou neprehľadnosťou našich zámerov na širokom Blízkom východe. Riadia ich systémy zbavené celkovej vízie ako aj stratégie. Na Blízkom východe sú štáty snažiace sa o užšie zväzky s NATO, ktoré však Aliancia brzdí. Patrí medzi ne Izrael, niektoré stredozemné štáty a taktiež členské štáty Kooperačnej rady Perzského zálivu. NATO však nie je schopné využiť tohto strategického otvorenia z dôvodu absencie širokej a spoločnej vízie a stratégie spojencov.

Treťou otázkou je strategický problém tykajúci sa budúcich potenciálnych globálnych partnerstiev. V tomto prípade je oficiálne použitie termínu “kontaktné štáty” zo strany Aliancie už príznačne rozporné. Operácie, ako napríklad v Afganistane, vyžaduje od NATO obracať sa na mimoeurópske krajiny z dôvodu spoločného podelenia sa o náklady. A v prípade, ak tieto krajiny poskytnú viac prostriedkov ako mnohí spojenci, pochopiteľne sa dožadujú zaradenia do rozhodovacích zložiek. Táto situácia potom nutne vyžaduje nový systém rozhodovacích procesov NATO.

Tu taktiež narazíme na nezodpovedanú otázku, čo členské štáty NATO vlastne chcú. Sú partnerské zväzky s Austráliou alebo s Japonskom v skutočnosti iba procesom vyžmýkania vojenských kontingentov a finančných prostriedkov pre misie pod vedením NATO? Alebo má taktiež ísť o budovanie strategických vzťahov v nových a dôležitých svetových oblastiach? Je to jednosmerná alebo dvojsmerná záležitosť? Ide tu iba o jednoduché rozdeľovanie nákladov alebo sa pokúšame sformovať novú bezpečnostnú silu v dôležitých oblastiach? NATO nemôže byť a nemalo by byť všadeprítomné a pokúšať sa vyriešiť všetky problémy vo svete. Jednoduchá cesta do Japonska alebo Austrálie rýchle ukáže, že tieto krajiny sa obracajú na NATO zo zaujímavejších, aj keď zložitejších, dôvodov, ktoré sú často ignorované v priebehu našich diskusií.

Aliancia s opäť nachádza na strategickej križovatke

Aký záver si z toho všetkého môžeme urobiť ? Aliancia sa opäť nachádza na strategickej križovatke. V deväťdesiatych rokoch sa Aliancia sama reorganizovala za účelom konfrontácie s úlohami v rámci budovania nového poriadku v Európe po studenej vojne, v súčasnej dobe je konfrontovaná s nutnosťou reorganizácie na bezpečnostného aktéra schopného brániť demokratické hodnoty a záujmy svojich členov na viac globálnej úrovni. NATO učinilo v podstate tento strategický zlom intervenciou Afganistanu, avšak či bol úspešný nie je ešte jasné. Úspech ISAF by otvoril dvere novému a ambicióznejšiemu pojatiu Partnerstva a prípadnému rozšírenému poslaniu na úseku bezpečnosti v južnej Ázii a na iných miestach tohto kontinentu. Neúspech by mohol mať neblahý vplyv na budúcnosť Aliancie.

Nemusíte byť slávnym vojenským teoretikom Clausewitzom, aby ste mohli predvídať, že podobná krízová situácia ako v Afganistane nie je ojedinelým prípadom. Dá sa rovnako bezpečne vsadiť na to, že nasledujúca kríza sa bude odohrávať na území širokého Blízkeho východu. Ak je budúcnosť tejto oblasti skutočne primárnym strategickým problémom našej doby, potom je zaiste anomáliou, že prvý západný zväzok neprichádza takmer v úvahu, pokiaľ ide o konfrontáciu s týmto nebezpečenstvom a to z dôvodu nedostatku spoločnej a jednotnej stratégie, ktorej súčasťou by malo byť práve NATO. Bližšie k domovu sa otázka novej definície alebo partnerského zväzku s Euráziou môže javiť menej skľučujúcou, ale tu taktiež existujú reálne problémy.

Keď dnes niekto položí tieto otázky v Bruseli, narazí na trápne ticho – rovnako ako začiatkom deväťdesiatych rokov. Zdá sa, že Partnerstvo opäť patrí do kategórie "príliš palivé záležitosti". V skutočnosti je požiadavka kreatívneho prehodnotenia Partnerstva ako novej potreby pre mier vo svete väčšia ako kedykoľvek predtým. Problémom, ktorý potrebujeme vyriešiť, je nájdenie zmyslu spoločného poslania a politickej vôle k rozhodnutiu čoho chceme dosiahnuť strategicky. Potom sa v NATO nájde dostatočné množstvo inteligentných osôb, ktoré nám pomôžu modernizovať náš partnerský arzenál k dosiahnutiu týchto cieľov.

Úspešná práca: Príslušníci austrálskej armády pri odhalení skladiska zbraní v Afganistane

Share this:    DiggIt   MySpace   Facebook   Delicious   Permalink