JAZYK
Slovenská verzia NATO Review prichádza on-line približne dva týždne po verzii anglickej z dôvodu prekladu pôvodných textov.
STRUČNE O NATO REVIEW
ZASIELANIE PRÍSPEVKOV
INFORMÁCIE O AUTORSKÝCH PRÁVACH
REDAKČNÝ TÍM
 RSS
ZAŠLITE TENTO ČLÁNOK PRIATEĽOM
PRIHLASENIE ON-LINE NATO REVIEW
  

Na druhej strane barikády

Vaughan Smith pred 20 rokmi odišiel s hodnosťou kapitána z britskej armády a stal sa nezávislým videožurnalistom. Už za tri mesiace natáčal skupinu mudžahedínov bojujúcich pri Kandáháre. S NATO Review hovoril o svojich skúsenostiach z obidvoch strán mediálnej barikády.

Ako novinár som vojnu vždy nenávidel, pretože som ju videl až príliš zblízka, ale vojakom som zostal naklonený.

Môj dedko nikdy nehovoril o druhej svetovej vojne. Všimol som si, že ani súčasní britskí vojaci nehovoria radi o svojich skúsenostiach z bojov v Afganistane.

Keď som odišiel z armády, bolo to v dobe mieru a väčšina vojakov si myslela, že novinári sú nezodpovední a motivovaní hlavne peniazmi či politikou. Armáda mala za to, že média pre ňu predstavujú hrozbu.

V roku 1991 som bol nezávislým novinárom. Požiadal som o akreditáciu, aby som mohol pokryť vojnu v Perzskom zálive. Nebola mi udelená. Ako nezávislý som nemal šancu a v zavedených médiách nebolo pre začiatočníka miesto.

Bol som však rozhodnutý konflikt spravodajsky pokryť. Vydával som sa preto za britského dôstojníka a nasledujúce dva mesiace som natáčal inkognito. Výsledkom bolo, že som sa ako jediný vrátil s nikým nekontrolovanými zábermi z vojny.

Akreditovaní novinári zistili, že západné armády veľmi prísne kontrolujú, kam môžu a kam nie. Získali iba veľmi málo z toho, o čo sa usilovali. Editori v domácich redakciách považovali zo spravodajského hľadiska celý proces za katastrofu.

Bol som však rozhodnutý konflikt spravodajsky pokryť. Vydával som sa preto za britského dôstojníka a nasledujúce dva mesiace som natáčal inkognito

Natáčal som vtedy na malú spotrebiteľskú kameru a viedol som periférnu tlačovú agentúru, ktorá na túto technológiu spoliehala pri získavaní materiálu.

Boli sme prví, kto tieto kamery použili k natáčaniu spravodajstva. Záviseli sme však na predaji nášho materiálu vtedajším televíznym staniciam a naša produkcia preto musela zodpovedať ich novinárskym štandardom.

Do Afganistanu som naposledy šiel v septembri 2007, aby som natočil svoju bývalú čatu, granátnickú gardu, ktorá radila jednotkám afganskej národnej armády pri operáciách v Helmande na juhu krajiny.

Použil som celú radu nových prístrojov. Niektoré z nich znamenali zásadný prevrat pre moju schopnosť osloviť diváka. Mal som k dispozícii významne vylepšené prenosné kamery, ale taktiež satelitné telefóny, čo znamenalo, že som svoje videozábery mohol preniesť na internet a obecenstvo tak osloviť on-line.

Hovoril som si videobloger alebo weblogger a pripojil som sa k ostatným blogerom, novinárom z radov občanov a rýchle rastúcej skupiny komentátorov mimo tradičné média, väčšina z nich nemusí rešpektovať rovnakú profesionálnu etiku.

Mojou hlavnou motiváciou pre túto cestu bolo znepokojenie nad tým, ako málo sa britská verejnosť stotožňuje s vojnou v Afganistane.

Britovia nikdy nepodporili inváziu do Iraku a politici v skutočnosti nikdy nepriznali, že by v tejto záležitosti niečo urobili nesprávne. Zdá sa teda, že občania v dôsledku toho stratili tiež zmysel pre zodpovednosť za britké vojenské záväzky v Afganistane.

Čo sa vzťahov s tlačou týka, britská armáda ušla od prvej vojny v Golfu kus cesty. Vznikla publikácia nazvaná “Zelená kniha”, ktorá určuje mediálnu politiku a stanovuje pravidlá, s ktorými novinári pridelení k jednotke musia vopred súhlasiť.

V podmienkach “Zelenej knihy” stojí, že “príslušný operačný veliteľ” môže obmedziť právo novinára zverejniť informácie, ktoré by nepriateľ mohol vojensky využiť, prinášať správy o vojnových zajatcoch a – čo je ešte kontroverznejšie – o obetiach.

Organizovanie spravodajcov v teréne je teraz oveľa komplexnejšie aj z toho dôvodu, že sa počet medzinárodných novinárov za posledných dvadsať rokov podstatne zvýšil.

Počas prvej vojny v Zálive požiadalo o akreditáciu menej ako 500 novinárov. V roku 1998 už o referovanie o NATO v Kosove prejavilo záujem viac než 2 500 novinárov.

Tak obrovský záujem o obmedzené množstvo miest pre takzvané “embedy” pri britských jednotkách v Helmande ministerstvu obrany umožňuje, aby vybralo novinárov, ktorým dáva prednosť.

V Afganistane ma minulý rok sprevádzal "dohliadateľ " z britskej armády. Poznám pomerne veľký počet armádnych tlačových pracovníkov, pretože vediem The Frontline Club, londýnsky klub pre medzinárodných novinárov. Ten sa stal miestom, kde sa novinári stretávajú s príslušníkmi armády.

Počas prvej vojny v Zálive požiadalo o akreditáciu menej ako 500 novinárov. V roku 1998 už o referovanie o NATO v Kosove prejavilo záujem viac než 2 500 novinárov.

Niektorým vojenským tlačovým pracovníkom je dohliadať na novinárov nepríjemné. Nielen že je to náročná práca, ale dôverný vzťah s reportérom navyše ani neprináša očakávaný dešpekt.

Mnohí si začínajú klásť otázky, komu alebo čomu vlastne slúžia: pre vládnych ministrov a ich kariéry, pre blaho ostatných vojakov, pre úspech vojenských operácii alebo kvôli záujmom širšej verejnosti? Neúspech pri "organizovaní spravodajstva" pravdepodobne bude mať negatívny dopad na ďalšiu kariéru tlačového pracovníka.

Napriek tomu všetkému majú novinári, pripojení k jednotkám v Afganistane, prístup k operačným aktivitám na úrovni, ktorú si pamätá iba pár z nich. Tak blízko k akcii na podobnej úrovni sa reportéri dostali naposledy vo Vietname.

Prístup – pokiaľ je vám umožnený – je mimoriadny, ako je vidieť z jedného môjho príspevku, ktorý tu môžete vidieť.

V tomto prípade som so svojim dohliadateľom nemal žiadne rozpory tykajúce sa obsahu. Keby som natočil vážne zraneného britského vojaka, možno by k nejakým došlo. Počul som britských dôstojníkov tvrdiť, že natáčanie zranených vojakov nie je v záujme ich, ani ich rodín. Osobne som ale presvedčený, že hlavným dôvodom je snaha udržať morálku vo vlasti na správnej výške.

Myslím, že taký prístup je nebezpečný. Verejnosť bez záujmu ťažko podobné konflikty podporí. Z vlastnej skúsenosti viem, že reakcie mylne informovaných ľudí, prekvapených nepohodlnou pravdou, bývajú nepredvídateľné. Potlačovaná pravda, ktorá sa dostane na svetlo, môže navyše mať oveľa širší dopad. Ukazovať vojnu bez utrpení je jednoducho nepresné zobrazenie skutočnosti.

Armáda je konfrontovaná s obrovskými problémami v stále zložitejšom mediálnom prostredí. Zatiaľ sa zdá, že britská armáda má širokú podporu v domácej verejnej mienke.

Ale vojna v Afganistane bude podľa mnohých dlhá. Niektorí pozorovatelia súdia, že skôr než snaha zabiť všetkých našich nepriateľov by pre nás bolo výhodnejšie kúpiť si v regióne priateľov. Je veľmi dobre možné, že verejná mienka sa nakoniec obráti proti tejto vojne.

Z dlhodobého hľadiska by koordinované úsilie o získanie dôvery možno bolo lepšou stratégiou než snaha ovládať spravodajstvá.

Spolupráca? Armáda a nove médiá sa stále častejšie snažia nájsť spôsob, ako svoju prácu vhodne koordinovať.

Na fronte: Spôsob, akým sú misie spravodajsky pokrývané, môže mať obrovský vplyv na domácu verejnosť.

Share this:    DiggIt   MySpace   Facebook   Delicious   Permalink