JAZYK
Slovenská verzia NATO Review prichádza on-line približne dva týždne po verzii anglickej z dôvodu prekladu pôvodných textov.
STRUČNE O NATO REVIEW
ZASIELANIE PRÍSPEVKOV
INFORMÁCIE O AUTORSKÝCH PRÁVACH
REDAKČNÝ TÍM
 RSS
ZAŠLITE TENTO ČLÁNOK PRIATEĽOM
PRIHLASENIE ON-LINE NATO REVIEW
  
 

V mladších rokoch ma bavilo písať o svete – o mojom svete a o svete okolo mňa. Neskôr, vďaka novým technickým procesom a internetu som sa začal zoznamovať s mnohými novými vecami.

Spomínam si, že v mojej anglickej triede som po prvýkrát počul slovo "blog". Objavil som prvý blogový servis vo farsi. A jeden dlhoročný kamarát mi ukázal jeho blog. Mocne na mňa zapôsobil.

V roku 2004 som založil vlastný satirický karikaturistický magazín. Bol však zakázaný islamskými fundamentalistami. Počas niekoľko mesiacov som sa nachádzal vo veľmi nepríjemnej situácii.

Nemohol som však zostať stranou. Opäť som začal blogovať. Už v priebehu prvých mesiacov som konštatoval veľký ohlas zo strany zahraničných čitateľov môjho blogu, ktorým sa páčil hlavne z toho dôvodu, že je ťažké získať objektívne správy z Afganistanu.

Písal som vo farsi a v angličtine, a na môj blog chodilo mnoho čitateľov. V roku 2005 som dostal cenu organizácie "Spravodajcovia bez hraníc" za slobodu prejavu môjho blogu.

Začal som povzbudzovať mladých Afgancov k blogovaniu. Založil som a uviedol do činnosti Asociáciu afganských pisateľov blogerov na stránkach www.afghanpenlog.com (vo farsi) a http://afghanpenlog-en.blogspot.com (v angličtine) za účelom propagácie blogovania v Afganistane. Afghan Penlog je názov informačnej siete afganských blogerov.

V blízkej dobe budem organizovať v Kábule prvé blogové školenie pre študentov a novinárov. Cieľom je rozvoj afganských digitálnych médií prostredníctvom blogovania. Oznamujúce prostriedky u nás nie sú úplne slobodné a ja sa domnievam, že tento nedostatok je možné nahradiť blogovaním. Vďaka blogom budeme môcť voľne komunikovať a budovať tým cestu k demokracii.

Popri blogovaniu som začal aj s dopisovaním do niektorých denníkov a časopisov, v Afganistane aj v zahraničí. Píšem o diskriminácii, nerovnoprávnosti a nespravodlivosti, ktorou trpím ja a milióny mojich spoluobčanov. Zem, kde som sa narodil, je už desiatky rokov pod vplyvom náčelníkov vojnových klanov, ktorí ju premenili na zem utrpenia a nespravodlivosti.

Blogovanie nebolo vždy ľahké. Ja osobne som si najskôr robil poznámky. Potom, ak sme mali elektrický prúd, som poznámky spracoval do textu a prepísal do počítača. Nakoniec som všetko uložil na disketu a šiel do internetovej kaviarne v meste, kde som text preniesol na môj blog.

Bolo to síce časove náročné, ale bolo nutné svetu opakovať, že afganská mládež trpí vojnou a že potrebuje pomoc. A taktiež bolo nutné publikovať správy, ktoré nemali žiadnu súvislosť s politickými stranami či skupinami, čo bolo v mojej zemi veľmi cenné.

IBlogovanie sa stalo mojou vášňou – prepadol som blogu. Keď môžem pracovať za pravidelnej dodávky elektrického prúdu, píšem do môjho blogu niekedy až trikrát denne. Precestoval som Afganistan krížom krážom, písal som o všetkom čo som videl a fotografoval som každý kút mojej vlasti.

Mnoho mojich čitateľov mi kladie otázku, aký prospech mi prináša blogovanie a prečo míňam toľko času a energie na túto činnosť. Odpovedám, že sa chcem dozvedieť viacej o mojej vlasti a ukázať ľuďom obraz mojej zemi, ako aj to do akej miery je rozdielny život v jednotlivých oblastiach. Chcem celému svetu ukázať skutočnú tvár nášho ľudu a našej vlasti.

Tiež chcem všetko dokumentovať pre budúce generácie, ktoré už nebudú prežívať to zlo, ktorým som trpel ja. Chcel by som popísať krásu, lásku, nenávisť, smiech, zlosť, šťastie a mier, ktoré sa dajú čítať v tvárach môjho ľudu. Chcel by som ukázať včerajšok a do akej miery sa bude líšiť od šťastných zajtrajškov.

Snažil som sa upozorniť na niektoré strasti nášho ľudu. Napríklad, afganské ženy trpiace každý deň násilím v rodine. Písal som o deťoch, našej budúcej generácii, ktoré často pozorujem ako sa túlajú po uliciach a žobrajú.

Pre mňa je blog nielen mojim denníkom, ale zároveň oknom do sveta. Vďaka publikácii článkov o deťoch a ich právach na mojom blogu som mohol založiť fond pre afganské deti. Napríklad, na jeseň roku 2007 som obdržal zásielku detských topánok z USA, ktoré som rozdal deťom potrebujúcim obuv pre nastavajúcu tuhú zimu.

Medzitým som sa pokúšal sám sa vzdelávať, a dnes som veľmi šťastný. Vďaka môjmu blogu som objavil a poznal mnoho ľudí. Často si predstavujem, že sa s nimi jedného dňa osobne zoznámim. Neviem ani popísať, do akej miery blogovanie zmenilo môj život. O moje skúsenosti sa vždy delím s mojimi priateľmi a podporujem ich v snahách o blogovanie.

Jedným z hlavných dôvodov, prečo som sa začal venovať blogovaniu, je vôľa podeliť sa o vedomosti s mojimi čitateľmi a môcť sa od nich poučiť. Naučil som sa od nich mnoho vecí. V zemi, kde sa takmer tridsať rokov neustále bojuje, kde chýbajú kompetentné hromadné oznamovacie prostriedky a kde sa vo všetkom začína od nuly, je jediným východiskom sebavzdelanie. Verím, že blog je jedným z jeho najefektívnejších spôsobov.

Od mojich čitateľov som sa za posledné štyri roky naučil naozaj mnoho. Ale do môjho blogu som vo farsi napísal: "Čím viac sa učím, tým viac zisťujem, že neviem nič".

V mladších rokoch ma bavilo písať o svete – o mojom svete a o svete okolo mňa. Neskôr, vďaka novým technickým procesom a internetu som sa začal zoznamovať s mnohými novými vecami.

Spomínam si, že v mojej anglickej triede som po prvýkrát počul slovo "blog". Objavil som prvý blogový servis vo farsi. A jeden dlhoročný kamarát mi ukázal jeho blog. Mocne na mňa zapôsobil.

V roku 2004 som založil vlastný satirický karikaturistický magazín. Bol však zakázaný islamskými fundamentalistami. Počas niekoľko mesiacov som sa nachádzal vo veľmi nepríjemnej situácii.

Nemohol som však zostať stranou. Opäť som začal blogovať. Už v priebehu prvých mesiacov som konštatoval veľký ohlas zo strany zahraničných čitateľov môjho blogu, ktorým sa páčil hlavne z toho dôvodu, že je ťažké získať objektívne správy z Afganistanu.

Písal som vo farsi a v angličtine, a na môj blog chodilo mnoho čitateľov. V roku 2005 som dostal cenu organizácie "Spravodajcovia bez hraníc" za slobodu prejavu môjho blogu.

Začal som povzbudzovať mladých Afgancov k blogovaniu. Založil som a uviedol do činnosti Asociáciu afganských pisateľov blogerov na stránkach www.afghanpenlog.com (vo farsi) a http://afghanpenlog-en.blogspot.com (v angličtine) za účelom propagácie blogovania v Afganistane. Afghan Penlog je názov informačnej siete afganských blogerov.

V blízkej dobe budem organizovať v Kábule prvé blogové školenie pre študentov a novinárov. Cieľom je rozvoj afganských digitálnych médií prostredníctvom blogovania. Oznamujúce prostriedky u nás nie sú úplne slobodné a ja sa domnievam, že tento nedostatok je možné nahradiť blogovaním. Vďaka blogom budeme môcť voľne komunikovať a budovať tým cestu k demokracii.

Popri blogovaniu som začal aj s dopisovaním do niektorých denníkov a časopisov, v Afganistane aj v zahraničí. Píšem o diskriminácii, nerovnoprávnosti a nespravodlivosti, ktorou trpím ja a milióny mojich spoluobčanov. Zem, kde som sa narodil, je už desiatky rokov pod vplyvom náčelníkov vojnových klanov, ktorí ju premenili na zem utrpenia a nespravodlivosti.

Blogovanie nebolo vždy ľahké. Ja osobne som si najskôr robil poznámky. Potom, ak sme mali elektrický prúd, som poznámky spracoval do textu a prepísal do počítača. Nakoniec som všetko uložil na disketu a šiel do internetovej kaviarne v meste, kde som text preniesol na môj blog.

Bolo to síce časove náročné, ale bolo nutné svetu opakovať, že afganská mládež trpí vojnou a že potrebuje pomoc. A taktiež bolo nutné publikovať správy, ktoré nemali žiadnu súvislosť s politickými stranami či skupinami, čo bolo v mojej zemi veľmi cenné.

IBlogovanie sa stalo mojou vášňou – prepadol som blogu. Keď môžem pracovať za pravidelnej dodávky elektrického prúdu, píšem do môjho blogu niekedy až trikrát denne. Precestoval som Afganistan krížom krážom, písal som o všetkom čo som videl a fotografoval som každý kút mojej vlasti.

Mnoho mojich čitateľov mi kladie otázku, aký prospech mi prináša blogovanie a prečo míňam toľko času a energie na túto činnosť. Odpovedám, že sa chcem dozvedieť viacej o mojej vlasti a ukázať ľuďom obraz mojej zemi, ako aj to do akej miery je rozdielny život v jednotlivých oblastiach. Chcem celému svetu ukázať skutočnú tvár nášho ľudu a našej vlasti.

Tiež chcem všetko dokumentovať pre budúce generácie, ktoré už nebudú prežívať to zlo, ktorým som trpel ja. Chcel by som popísať krásu, lásku, nenávisť, smiech, zlosť, šťastie a mier, ktoré sa dajú čítať v tvárach môjho ľudu. Chcel by som ukázať včerajšok a do akej miery sa bude líšiť od šťastných zajtrajškov.

Snažil som sa upozorniť na niektoré strasti nášho ľudu. Napríklad, afganské ženy trpiace každý deň násilím v rodine. Písal som o deťoch, našej budúcej generácii, ktoré často pozorujem ako sa túlajú po uliciach a žobrajú.

Pre mňa je blog nielen mojim denníkom, ale zároveň oknom do sveta. Vďaka publikácii článkov o deťoch a ich právach na mojom blogu som mohol založiť fond pre afganské deti. Napríklad, na jeseň roku 2007 som obdržal zásielku detských topánok z USA, ktoré som rozdal deťom potrebujúcim obuv pre nastavajúcu tuhú zimu.

Medzitým som sa pokúšal sám sa vzdelávať, a dnes som veľmi šťastný. Vďaka môjmu blogu som objavil a poznal mnoho ľudí. Často si predstavujem, že sa s nimi jedného dňa osobne zoznámim. Neviem ani popísať, do akej miery blogovanie zmenilo môj život. O moje skúsenosti sa vždy delím s mojimi priateľmi a podporujem ich v snahách o blogovanie.

Jedným z hlavných dôvodov, prečo som sa začal venovať blogovaniu, je vôľa podeliť sa o vedomosti s mojimi čitateľmi a môcť sa od nich poučiť. Naučil som sa od nich mnoho vecí. V zemi, kde sa takmer tridsať rokov neustále bojuje, kde chýbajú kompetentné hromadné oznamovacie prostriedky a kde sa vo všetkom začína od nuly, je jediným východiskom sebavzdelanie. Verím, že blog je jedným z jeho najefektívnejších spôsobov.

Od mojich čitateľov som sa za posledné štyri roky naučil naozaj mnoho. Ale do môjho blogu som vo farsi napísal: "Čím viac sa učím, tým viac zisťujem, že neviem nič".

Share this:    DiggIt   MySpace   Facebook   Delicious   Permalink