Vývoj operácií NATO
Neustále rastúci počet nasaditeľných síl: Vzhľadom k tomu, že sa zvyšuje potreba operácií, na ktoré sa špecializuje NATO, spojenci sa v budúcnosti musia rozhodovať, kedy a ako sa majú zapojiť, ako aj o tom, či by sa mali nasadiť jednotky NRF. (© SHAPE )
James Pardew a Christopher Bennett skúmajú, ako sa presunul stredobod záujmu NATO smerom k operáciám a aké sú výzvy do budúcnosti.
Počas niečo viac ako desiatich rokov sa NATO vyvinulo z Aliancie, ktorej cieľom bolo operačné plánovanie pre prípad vojny v strednej Európe na vysoko akcieschopnú organizáciu s veľkým počtom rôznych druhov operácií. V súčasnosti sú jednotky spojencov a partnerov NATO dislokované v rozličných operáciách vedených Alianciou na troch kontinentoch – v Afrike, Ázii a Európe. Tento nárast počtu aktivít je dokladom toho, že Aliancia je ochotná a schopná reagovať na bezpečnostné hrozby, kdekoľvek sa vyskytnú.

Namiesto toho, aby sa stala organizáciou, ktorá bude hľadať vlastnú identitu, ako sa obávali niektorí analytici, problém, ktorému dnes čelí NATO je vybrať si spomedzi neustáleho prílevu nových operačných a ostatných požiadaviek tie operácie, ktoré môže zrealizovať. Toto dynamické pracovné prostredie je a naďalej ostáva hnacím motorom reforiem v rámci celej štruktúry Aliancie. Samozrejme, potreba vybaviť NATO pre potreby operácií leží v samotnom srdci prebiehajúcej transformácie Aliancie. Slovami generálneho tajomníka Jaapa de Hoop Scheffera: „Potrebujeme armády, ktoré môžu rýchlo reagovať, ktoré je možné dislokovať na veľké vzdialenosti a následne ich tam udržať na dlhé obdobie.”

V mnohých smeroch je pozoruhodné, akou funkčnou sa Aliancia stala za relatívne krátky čas. Pravdu povediac, pokrok nebol vždy hladký a ani diskusie neboli vždy pokojné. Posun predmetu záujmu si vyžaduje veľa pragmatizmu, časté improvizácie a reformu širokého dosahu. Navyše, realizuje sa v čase po rozšírení počtu členov, pričom noví členovia priniesli Aliancii nové perspektívy, spôsobilosti a energiu. Po celý čas proces zahŕňa prudko stúpajúcu krivku učenia, pričom tempo zmien sa neustále zvyšuje.

Iniciatívy na zmenu NATO pre potreby operácií, ktoré pravdepodobne bude musieť realizovať v nasledujúcich rokoch, zahŕňajú vývoj síl okamžitej reakcie NATO (NATO Response Force, NRF), tlak zohrať väčšiu politickú rolu, osobitne v regiónoch, kde sa nachádzajú jednotky NATO, ako aj opatrenia na vytvorenie ešte tesnejších partnerských vzťahov s nečlenskými štátmi a ostatnými medzinárodnými organizáciami.

Násilie na Balkáne spúšťa zmenu

Intervencia NATO v Bosne a Hercegovine v lete 1995 predstavovala pre Alianciu bod zlomu. Spočiatku sa NATO angažovalo vo vojne v Bosne s cieľom podpory úsilia Spojených národov presadiť ekonomické sankcie, zbrojné embargo a bezletovú zónu a poskytnúť vojenské operačné plánovanie. Tieto opatrenia pomohli zmierniť konflikt a zachránili životy, ale ukázalo sa, že nie sú dostatočné na ukončenie vojny. Oproti tomu 12-dňová letecká kampaň NATO položila základy pre uzavretie Daytonskej dohody, mierovej zmluvy, ktorou sa ukončila vojna v Bosne, a ktorá vstúpila do platnosti 20. decembra 1995. V súlade so zmluvnými podmienkami dohody NATO po prvýkrát vyslalo vojakov do operácie na udržiavanie mieru v rozsahu 60-tisíc vojakov Implementačných síl (Implementation Force, IFOR).

Nasadenie síl IFOR, v ktorých boli vojaci z krajín NATO ako aj z nečlenských krajín, bolo prvou veľkou operačnou vojenskou akciou pozemných jednotiek a významne prispelo k pretvoreniu identity Aliancie po studenej vojne. Proces adaptácie a učenia sa prejavil najmä v spôsobe, akým sa vyvíjalo udržiavanie mieru v Bosne a Hercegovine pod ochranou IFOR a neskôr jeho nasledovníkom, Stabilizačných síl NATO (Stabilisation Force, SFOR). Zároveň predstavoval životne dôležitú lekciu, ktorá poslúžila počas nasadenia Kosovských síl NATO (Kosovo Force, KFOR) v júni 1999.

Ako vždy, vojenský úspech v Bosne a Hercegovine bol úzko spojený s úspechom medzinárodných civilných programov. Bolo treba naďalej vyvíjať úsilie na budovanie mieru, aby sa vytvorili podmienky pre stabilný a dlhotrvajúci mier. Tento fakt pomohol vytvoriť užšie prepojenie medzi medzinárodnými bezpečnostnými silami a ich civilným náprotivkom, Úradom vysokého zástupcu. Do doby, keď boli rozmiestnené sily KFOR, boli analyzované ponaučenia z týchto skúseností, čo sa odrazilo na mandáte, ktorý dostali jednotky hneď od začiatku a na spolupráci, ktorá sa vyvinula medzi KFOR a misiou OSN v Kosove (UNMIK).

Po 78-dňovej leteckej kampani NATO dislokovalo jednotky o sile 50.000 vojakov, aby zaistili bezpečné prostredie pre správu OSN v Kosove. Rozhodnutie intervenovať bez mandátu OSN – jedna z najkontroverznejších diskusií v histórii Aliancie – prišlo po viac ako roku bojov v Kosove a po tom, čo zlyhalo diplomatické úsilie vyriešiť konflikt, ktorý spôsobil humanitárnu krízu. Hrozilo pri nej, že sa rozvinie do rovnakej kampane etnických čistiek, aké sa vyskytli predtým v Bosne a Hercegovine a v Chorvátsku.

Vojenské víťazstvo bolo prvým krokom na dlhej ceste budovania dlhotrvajúcej, mnohonárodnostnej spoločnosti bez hrozby obnovenia konfliktu. Týmto spôsobom, okrem pomoci pri udržiavaní bezpečného prostredia, sa sily pod vedením NATO umiestnené či už v Bosne a Hercegovine alebo v Kosove aktívne zaangažovali do pomoci utečencom a odídencom pri návrate domov, pričom vyhľadávali a zatýkali osoby obvinené z vojnových zločinov a pomáhali zreformovať domáce vojenské štruktúry takým spôsobom, aby sa predišlo návratu k násilnostiam. Všetko sú to úlohy, ktoré si vyžadujú dlhodobé záväzky.

Prešlo takmer tri a pol roka krviprelievania v Bosne a Hercegovine a rok bojov v Kosove, kým NATO intervenovalo s cieľom ukončiť tieto konflikty. Avšak na jar roku 2001 sa Aliancia angažovala na základe požiadavky orgánov v Skopje v úsilí o zmiernenie eskalujúceho konfliktu v Bývalej juhoslovanskej republike Macedónsko.* NATO prvý raz v konfliktnej oblasti vymenovalo vysoko postaveného diplomata, aby reprezentoval Alianciu v danej krajine a konal ako osobný zástupca generálneho tajomníka.

Účelové vytvorenie takejto civilnej reprezentácie NATO bolo počas studenej vojny nepredstaviteľné. Navyše úloha vysoko postaveného civilného zástupcu siahala ďaleko za rámec kompetencií politických poradcov, ktorí predstavovali súčasť vojenského velenia počas predchádzajúcich operácií.

V bývalej juhoslovanskej republike Macedónsko* predsedal vysoko postavený civilný zástupca NATO tímu krízového manažmentu, ktorý mal za úlohu rokovať o prímerí s Národnou oslobodzovacou armádou (NLA), ozbrojenou skupinou etnických albánskych rebelov. V úzkej spolupráci so zástupcami Európskej únie, Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe a Spojenými štátmi sa tomuto tímu podarilo presvedčiť NLA, aby súhlasili s prímerím a podporili prebiehajúci proces politických rokovaní. Tieto rokovania NATO predstavovali doplnok k Rámcovej dohode, na základe ktorej NATO najprv umiestnilo jednotky na dohľad nad odzbrojením NLA a potom na pomoc pri vybudovaní dôvery.

Od tejto prvej požiadavky na politického reprezentanta v operácii NATO ustanovilo vysoko postaveného civilného zástupcu pre Medzinárodné sily bezpečnostnej pomoci (International Security Assistance Force, ISAF) a pre Pakistan počas operácií v rámci humanitnej pomoci v roku 2005.

NATO odovzdalo zodpovednosť za svoje operácie v bývalej juhoslovanskej republike Macedónsko* Európskej únii v apríli 2003, pričom si ponechalo v krajine vojenské veliteľstvo, ktoré pomáha orgánom v Skopje s reformou obrany a prípravami na členstvo v Aliancii. Podobne aj v Bosne a Hercegovine NATO odovzdalo zodpovednosť za každodennú bezpečnosť Európskej únii v decembri 2004, ale ponechalo si vojenské velenie, ktoré sa zameriava na reformu obrany a prípravu krajiny na členstvo v programe Partnerstvo za mier. NATO má v rámci jednotiek KFOR stále asi 17.000 vojakov, čo predstavuje najväčšiu operáciu Aliancie . (Viac informácií o operáciách NATO v bývalej Juhoslávii nájdete v príspevku Prehlbovanie vzťahov od Gabriely Cascone a Joaquina Molina.)

Vývoj po 11. septembri 2001

Od teroristických útokov proti Spojeným štátom z 11. septembra 2001 narastá dopyt po spôsobilostiach Aliancie v oblasti krízového manažmentu a operácií. Hoci Aliancia neprispela priamo k operácii Trvalá sloboda na odstránenie Talibanu a al-Kájdy z Afganistanu v období bezodkladne po 11. septembri, NATO poskytlo Spojeným štátom lietadlá včasného varovania AWACS, vďaka čomu USA mohli zamerať svoje letecké prostriedky na Afganistan a spustilo operáciu Aktívne úsilie, prebiehajúcu operáciu na odhalenie a zabránenie teroristickým aktivitám v oblasti Stredozemného mora. Následne prichádzali časté požiadavky na poskytnutie lietadiel AWACS počas veľkých medzinárodných podujatí, napríklad počas Olympijských hier v Aténach a Turíne a Európskeho a Svetového pohára vo futbale.

Prvé tri operácie NATO na podporu mieru sa realizovali v Európe, avšak potreba dlhodobého budovania mieru je celosvetová. Ministri zahraničných vecí NATO to uznali na stretnutí v Reykjavíku na Islande v máji 2002, keď sa dohodli: „Na vykonávanie celej škály operácií musí byť NATO schopné postaviť sily, ktoré sa môžu rýchlo presúvať kdekoľvek budú potrebné, udržať operácie na dlhé vzialenosti a časové obdobie a dosiahnuť svoje ciele.” Toto rozhodnutie pripravilo cestu pre prvú dislokáciu síl NATO mimo euroatlantickej oblasti v Afganistane. Následne sa Aliancia angažovala v Iraku a sudánskom regióne Darfúr.

Od augusta 2003 vedie NATO sily ISAF v Afganistane, jednotky poverené mandátom OSN s úlohou napomáhať pri nastoľovaní bezpečnosti v Kábule, hlavnom meste Afganistanu a jeho okolí, pomáhať dočasnej afgánskej vláde a misii OSN v Afganistane. ISAF taktiež poskytuje pomoc pri vytvorení spoľahlivých bezpečnostných štruktúr, identifikácii potrieb rekonštrukcie a školení a budovaní budúcich bezpečnostných síl v Afganistane.

V októbri 2003 nová rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN vytvorila priestor pre rozšírenie misie ISAF aj mimo oblasti Kábulu na pomoc vláde Afganistanu a zvýšila jej právomocí v ostatných častiach krajiny a zaistila bezpečné prostredie, ktoré napomôže slobodným a regulárnym voľbám, rozšíreniu princípov právneho štátu a rekonštrukcii krajiny. Odvtedy NATO neustále rozširuje svoju prítomnosť prostredníctvom vytvárania takzvaných provinčných rekonštrukčných tímov (PRT), medzinárodných tímov civilného a vojenského personálu.

ISAF má v súčasnosti v Afganistane asi 9 000 vojakov, ktorí poskytujú pomoc pri zaisťovaní bezpečnosti asi na polovici územia Afganistanu s deviatimi PRT na severe a západe krajiny. V nasledujúcich mesiacoch bude NATO naďalej rozširovať svoju prítomnosť na juhu krajiny tým, že vyšle ďalších 6 000 vojakov, čím ich celkový počet dosiahne úroveň okolo 15 000 vojakov. (Viac informácií o operáciách NATO v Afganistane nájdete v príspevku Budovanie stability v Afganistane od Mihai Carpa).

Krátko po summite Aliancie v Istanbule v júni 2004 NATO začalo školiť iracký personál v Iraku a podporuje vytváranie bezpečnostných inštitúcií na pomoc krajine pri vytváraní účinných ozbrojených síl a zaistení bezpečnosti vlastnými silami. Aliancia taktiež pomohla založiť Spojenú štábnu vysokú školu (Joint Staff College) v Iraku blízko Bagdadu, ktorá sa zameriava na školenie líderstva a koordinuje rozdeľovanie materiálu, poskytovaného Iraku vo forme darov.
Od júna 2005 NATO spolu s Európskou úniou pomáhajú Africkej únii pri rozširovaní mierovej misie v Darfúre. Aliancia zabezpečuje leteckú prepravu síl na udržanie mieru AÚ a poskytuje školenia Africkej únii potrebné pre fungovanie mnohonárodného veliteľstva a pre riadenie spravodajstva.

Popri svojich mierových operáciách NATO zohráva od vytvorenia Euroatlantického strediska koordinácie pre koordináciu prác pri odstraňovaní následkov katastrôf (Euro-Atlantic Disaster Response Coordination Centre, EADRCC) v roku 1998 čoraz významnejšiu úlohu v oblasti humanitárnej pomoci. Toto centrum predstavuje centrálny bod koordinácie aktivít 46 členov a partnerov Aliancie na pomoc v prípade prírodnej alebo technologickej katastrofy na území člena Euroatlantickej partnerskej rady. Napríklad okamžite po pustošení hurikánu Katrina na konci augusta minulého roka spojenci reagovali na žiadosť USA o pomoc a dopravili humanitárnu pomoc do Spojených štátov. V tomto prípade sa prvýkrát do akcie zapojili sily okamžitej reakcie NRF.

V odpovedi na minuloročné zničujúce zemetrasenie v Pakistane a jeho okolí, v ktorom prišlo o život približne 80 000 ľudí, Aliancia uskutočnila intenzívnu trojmesačnú humanitárnu operáciu. Táto zahŕňala prepravu takmer 3 500 ton leteckých dodávok do Pakistanu, vyslanie ženistov, zdravotníckych jednotiek a špecializovaných zariadení a opäť zahŕňala zaangažovanie NRF. (Viac informácií o práci NATO vo sfére poskytovania pomoci oblastiam postihnutým katastrofami nájdete v príspevku Rastúca humanitárna úloha NATO od Mauritsa Jochemsa.)

Na to, aby bolo rozmiestnenie síl ďaleko od územia Aliancie efektívne, prijalo NATO sériu opatrení zameraných na to, aby bola Aliancia vybavená na všetky možnosti moderných vojenských operácií. Tie zahŕňajú iniciatívu Pražského záväzku na rozvoj spôsobilostí (PCC), prostredníctvom ktorej sa spojenci zaviazali vykonať osobitné zlepšenia v kritických oblastiach, akými sú strategická letecká a námorná preprava. Modernizácia NATO taktiež obsahuje rozvoj NRF, priekopníckych síl okamžitej reakcie, vďaka ktorým bude Aliancia schopná reagovať rýchlo na krízové situácie. Zahŕňa aj zjednodušenie štruktúry vojenského velenia NATO, vrátane vytvorenia Spojeneckého veliteľstva pre operácie (ACO), vďaka ktorému bude velenie flexibilnejšie a použiteľnejšie v krízových situáciách v 21. storočí, rovnako ako vytvorenie Divízie pre operácie v ústredí NATO v Bruseli.

Novovznikajúce problémy

S tým, ako sa NATO začalo čoraz viac orientovať na operácie, do programu Aliancie sa dostali nové otázky. NATO sa musí stať viac politickou organizáciou a vypracovať funkčné pracovné vzťahy s partnerskými krajinami, ktoré zdieľajú jeho postoje a s relevantnými medzinárodnými organizáciami. Aliancia taktiež musí zlepšiť procesy obranného plánovania a operačného plánovania, aby bola schopná splniť prebraté záväzky, ako aj prehodnotiť spôsob financovania operácií. V operačnom priestore sa musí NATO venovať problému reštrikcií uvalených spojencami na použitie sily a výzbroje na jednej strane a potrebou kvalitnej spravodajskej služby na strane druhej. Navyše, vzhľadom k tomu, že sa zvyšuje potreba operácií, na ktoré sa špecializuje NATO, spojenci sa musia rozhodovať, kedy a ako sa majú zapojiť, vrátane toho, či by sa mali nasadiť jednotky NRF.

Odkedy NATO začalo svoju prvú operáciu na podporu mieru v Bosne a Hercegovine, armády Aliancie pracujú spolu s ozbrojenými silami partnerským krajín, ktoré poskytli jednotky. Aliancia rozvinula fungujúce partnerstvá s medzinárodnými organizáciami, ako sú Európska únia, Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe a Organizácia Spojených národov. K dnešnému dátumu partnerské krajiny, ktoré najviac prispeli k operáciám Aliancie, sa samy nachádzajú v Európe. Avšak s rozširovaním geografického rozsahu operácií NATO bude čoraz dôležitejšie budovať globálne partnerstvá s krajinami, ktoré zdieľajú podobné názory, napríklad Austrália, Japonsko, Nový Zéland a Južná Kórea. Toto bolo témou prejavu generálneho tajomníka de Hoop Scheffera na Konferencii o bezpečnostnej politike vo februári 2006 v Mníchove. Rovnako dôležité je aj vypracovanie a formalizácia vzťahov so všetkými relevantnými medzinárodnými aktérmi, vrátane regionálnych organizácií, akou je Africká únia.

Na získanie zdrojov pre zabezpečenie úspechu je nevyhnutné zlepšiť procesy obranného plánovania a operačného plánovania. Na tento účel ministri zahraničných vecí štátov Aliancie odsúhlasili v decembri 2005 dokument nazvaný Komplexná politická smernica, ktorej cieľom je zharmonizovať rôzne “disciplíny”, ktoré sa podieľajú na tvorbe, príprave a nasadení vojenských kapacít. Tento dokument pravdepodobne bude zverejnený na tohtoročnom summite v novembri v Rige.

Čo sa týka financovania operácií, NATO v súčasnosti skúma spôsoby, ako rozšíriť spoločné financovanie, vrátane obstarania spoločných prostriedkov podľa vzoru flotily lietadiel AWACS. Toto je v protiklade so súčasným prístupom, podľa ktorého „náklady uhrádza ten, na koho pripadajú”. Tento problém sa dostal do popredia na začiatku rozmiestnenia síl NRF v Pakistane, keďže krajiny zúčastňujúce sa v tom čase v rámci operácií NRF mali povinnosť znášať náklady na rozmiestnenie vojakov. Slovami generálneho tajomníka de Hoop Scheffera na mníchovskej konferencii o bezpečnosti: „Účasť na operáciách NRF je ako lotéria naruby: ak vaše čísla vyjdú, v skutočnosti prichádzate o peniaze. Ak sa sily NRF rozmiestnia v čase, keď bude rad na vás, zaplatíte celkové výdavky nasadenia vašich síl.”

Ako NATO rozširuje svoje skúsenosti s operáciami, jednotlivé štáty čoraz viac rušia alebo obmedzujú prekážky, ktoré určujú spôsob, akým sa môžu použiť národné sily. Prekážky zahŕňajú zákaz použitia jednotiek a/alebo ich vybavenia na isté aktivity, ako napríklad zásah proti demonštráciám. Rušia sa preto, že komplikujú úlohu operačného veliteľa a vedú k nutnosti rozmiestnenia ďalších síl a spôsobilostí na ich kompenzáciu. V tomto ohľade sa situácia neustále zlepšuje; krajiny uplatňujú menej obmedzení s tým, ako si zvykajú na komplexnosť operácií.

Eskalácia násilia v Kosove v marci 2004 zdôraznila problémy národných obmedzení, ako aj dôležitosť kvalitného spravodajstva. Masové vzbury Alianciu prekvapili a národné obmedzenia jej zabránili okamžite zareagovať. Potreba dobrej spravodajskej podpory a rýchlej reakcie v prípade nepokojov je ešte väčšia v Afganistane, kde sú jednotky NATO v rámci PRT rozmiestnené v izolovaných oblastiach.

Pri pohľade do budúcnosti sa tlak na NATO, aby realizovalo viac operácií, pravdepodobne bude zvyšovať. V skutočnosti je Aliancia v mnohom obeťou svojho vlastného úspechu. Existujú však hranice schopností NATO a hrozí, že Aliancia oslabí vlastné postavenie tým, že prevezme viac úloh, ako je schopná úspešne ukončiť. NATO nie je ani globálnym policajtom, ani globálnou organizáciou na poskytovanie humanitárnej pomoci. Určite nepredstavuje alternatívu voči Organizácii Spojených národov. Má však schopnosť premeniť zvyčajne limitovanú politickú vôľu a takmer zákonite obmedzené prostriedky do účinnej medzinárodnej akcie v situáciách, kedy sa 26 spojencov zhodne na potrebe intervenovať.
...na začiatok stránky...

* Turecko uznáva Republiku Macedónsko pod jej ústavným názvom.