Väčšiu časť z posledných 170 rokov Švédsko viedlo politiku „neutrality“ v medzinárodných záležitostiach. Od čias panovania kráľa Karla XIV Johana začiatkom 19. storočia sa Švédsko vyhýbalo vojenskému angažovaniu v medzinárodných konfliktoch. Nie je náhodou, že od roku 1814 krajina nebola vo vojne.

Ale od polovice 90. rokov minulého storočia Švédsko zintenzívňuje spoluprácu s NATO. A v súčasnosti sa z neho stáva krajina, ktorá môže zohrať dôležitú úlohu ako poskytovateľ bezpečnosti a ako životne dôležitý partner spojencov.

Nie až tak neutrálne v medzinárodnej diplomacii

Bezprostredne po skončení druhej svetovej vojny bola oficiálnou politikou Švédska neutralita. Avšak s vytvorením Organizácie Spojených národov bolo jasné, že Švédsko malo záujem vidieť rozvoj demokracie a ochranu ľudských práv. Aby pomohlo dosiahnuť tieto ciele, ponúklo skúsených diplomatov na pomoc formovaniu medzinárodnej politickej agendy.

Spomedzi švédskych diplomatov, ktorí zohrávali takúto úlohu, bol v čase po druhej svetovej vojne pravdepodobne najvýznamnejším z nich „vizionár“ Dag Hammarskjöld, generálny tajomník Organizácie Spojených národov. Hammarskjöld bol dopredu vidiacim stratégom, ktorý volal po prítomnosti medzinárodných síl na udržanie mieru na pomoc pri stabilizácii medzinárodných politických kríz. Tie dnes tvoria ústredný prvok poslania NATO po skončení studenej vojny.

Ostatní Švédi, vrátane bývalého premiéra Olofa Palmeho a nedávno Rolfa Ekéusa, Hansa Blixa a Jana Eliassona, tiež zohrali dôležitú diplomatickú úlohu v mierových a bezpečnostných misiách OSN. Vďaka týmto misiám došlo k zlepšeniu situácie v krajinách, ako je Irak, Mozambik, Somálsko a Sudán. Dokonca aj dnes je Carl Bildt, minister zahraničných vecí Švédska, známy vďaka svojej predchádzajúcej práci pri podpore mieru a zmierenia na Balkáne.

Využitie skúsených diplomatov v medzinárodnom sprostredkovaní je takmer charakteristickou črtou Škandinávie. Napríklad nórski diplomati tiež zohrávajú vedúcu úlohu v medzinárodnej diplomacii, napríklad izraelsko-palestínske „dohody z Oslo“.

Nórsko, ako člen NATO, jasne kombinuje túto diplomaciu so svojimi vojenskými alianciami. Ale v súčasnosti aj Švédsko čoraz viac začína využívať svoje vojenské kapacity, často v súčinnosti s NATO, na základe svojich diplomatických zručností.

Vývoj vzťahov Švédska s NATO

Aj napriek oficiálnej neutralite počas studenej vojny, historické analýzy zverejnené švédskou vládou v deväťdesiatych rokoch minulého storočia zdôrazňujú úzke zväzky s niektorými spojencami NATO. Takmer od vzniku NATO cítili švédski predstavitelia, že v prípade útoku existuje de facto bezpečnostná záruka zo strany niektorých spojencov. Takže z tohto pohľadu bolo Švédsko čokoľvek, len nie neutrálne. A má dlhú históriu tichej spolupráce so spojencami NATO na spoločných bezpečnostných otázkach.

Napriek týmto dohodám Švédsko vedelo, že nemôže zanedbať vlastné obranné a vojenské potreby. Pochopilo potrebu vytvorenia profesionálnej a modernej armády, schopnej obrániť krajinu. Dnes má Švédsko vďaka dlhodobej vojenskej modernizácii a výdavkom na obranu profesionálnu, dobre vybavenú armádu.

Patria sem moderné dopravné a bojové lietadlá, ako aj 15 vojenských jednotiek, ktoré sú pripravené zasiahnuť v medzinárodných operáciách. A vďaka pokračujúcim investíciám do zabezpečenia interoperability lietadiel JAS 39 Gripen s leteckými silami NATO je Švédsko čoraz kompatibilnejším partnerským štátom.

Takže keď v roku 1994 NATO oznámilo vytvorenie Partnerstva za mier (PzM), ako NATO, tak aj Švédsko ihneď pochopili jeho možné výhody. Švédsko sa takmer okamžite stalo oficiálnym „partnerom“ spojencov.

Dohoda PzM dáva Švédsku široký priestor pre vytváranie vzťahov so spojencami, vrátane aktivít ako sú spoločné výcvikové operácie v rámci medzinárodného riadenia záchranných aktivít a účasť na odmínovacích programoch NATO v Albánsku a Srbsku. V roku 1997 sa Švédsko stalo tiež členom Rady euro-atlantického partnerstva (EACP).

Dnes je Švédsko spomedzi mnohých partnerských krajín NATO jedným z najviditeľnejších podporovateľov spojencov. Napríklad v septembri tohto roka Švédsko vyslalo 260 vojakov ako vedúca krajina do provinčných rekonštrukčných tímov (PRT) NATO v Mazar-e-Sharif v Afganistane. Taktiež má asi 300 vojakov v silách KFOR.

Švédske jednotky sa však neobmedzujú len na operácie NATO. Ešte stále pôsobí 240 švédskych vojakov v misii OSN na udržanie mieru v Libérii, rovnako ako približne 70 vojakov v misii Európskej únie (EÚ) v Bosne.

Švédske misie – ďaleko a rýchlo

Dôležitým faktom je aj to, že Švédsko preukazuje, že jeho ozbrojené sily sú schopné nasadenia v krátkom čase. V roku 2003 bolo jedným z prvých štátov, ktoré nasadili svoje špeciálne sily v misii EÚ v meste Bunia, Demokratická republika Kongo, ktoré pomohli odvrátiť širšiu humanitárnu krízu.

Švédsko reformuje svoje ozbrojené sily tak, aby boli ešte viac schopné nasadenia a aby boli ešte profesionálnejšie, čím reaguje na volanie NATO po transformácii vojenstva. Tento cieľ sa odráža aj v texte Obranných rezolúcií z rokov 2004 a 2005.

Jeho transformácia je najviac viditeľná v odhodlaní vytvoriť do roku 2008 nordickú bojovú skupinu, multilaterálny vojenský rámec s účasťou Estónska, Fínska a Nórska. Skupina bude podporovať úsilie Európskej únie na vytvorenie vlastných síl rýchlej reakcie.

Podobne sa Švédsko naďalej angažuje vo výcvikových misách pre novovytvorené sily reakcie NATO (NRF). A počas posledného desaťročia výrazne spolupracovalo s pobaltskými spojencami NATO, kedy im poskytovalo pomoc pri transformácii ich síl a obrany, pričom tiež rozšírilo rozsah svojich spoločných leteckých a námorných dohľadových aktivít so svojím susedom Nórskom.

Avšak aj popri všetkých týchto dosiahnutých úspechoch ostáva jedna vážna obava – znižujúci sa percentuálny podiel výdavkov Švédska na obranu od roku 2001. V roku 2005 venovalo Švédsko na armádu len 1,5 percenta HDP. Zatiaľ čo veľká časť tohto rozpočtu bola určená na výskum a vývoj ako aj na nákup zbraní, tento pretrvávajúci pokles obmedzí jeho ambicióznejšie ciele modernizácie armády. Aj toto zohralo úlohu v rezignácii ministra obrany Mikaela Odenberga začiatkom tohto roka.

Získané skúsenosti

Aké ponaučenie si môžeme zobrať zo vzťahu Švédsko-NATO?

Po prvé, NATO našlo spôsob na podstatnú integráciu neutrálnych krajín a nových partnerov do Aliancie.

Po druhé, hoci Švédsko naďalej zostáva „vojensky neutrálne“, je zjavné, že vo vzťahu k NATO určite nie je neutrálne. Jeho aktivity v Afganistane, Kosove, vo výcvikových operáciách NATO a v modernizácii ozbrojených síl znamenajú, že Švédsko má ako politickú vôľu, tak aj vojenské kapacity, aby mohlo byť skutočným „poskytovateľom bezpečnosti“ pre spojencov.

Nakoniec, vedúce postavenie Švédska v provinčných rekonštrukčných tímoch v Mazar-e-Sharif v Afganistane a v KFOR naznačuje, že Švédsko pomáha formovať medzinárodnú politickú agendu prostredníctvom vojenských, rovnako ako aj tradičných diplomatických prostriedkov.

Nordická bojová skupina je v mnohom výborným príkladom švédskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Zahŕňa multilaterálnu spoluprácu, modernizáciu obrany, spoločné aktivity s dvoma členmi NATO, ale stále si udržiava istú mieru nezávislosti od Európskej únie a NATO.

Záväzok, ale nie členstvo

Švédsko chápe, že moderné bezpečnostné hrozby si vyžadujú multilaterálnu spoluprácu a aktívnu vojenskú účasť v zahraničí; byť neutrálny voči terorizmu a masívnemu porušovaniu ľudských práv je neudržateľná politika. Zároveň zatiaľ čo väčšina Švédov podporuje túto zmenu politiky, podpora pre oficiálne členstvo v NATO je oveľa nižšia.

Z istého pohľadu je švédsky dlhodobý vzťah s NATO unikátny. Ale tento vzťah tiež poukazuje na to, že aj keď domáca verejnosť plne nepodporuje členstvo v Aliancii, existuje niekoľko spôsobov, ako môžu členovia EAPC a PzM významne prispieť k dosahovaniu bezpečnostných cieľov spojencov.

Ako už Švédsko mnohokrát demonštrovalo v praxi, plné členstvo v NATO nie je vždy nevyhnutné ak si krajiny želajú zohrávať zmysluplnú úlohu v meniacom sa globálnom bezpečnostnom prostredí.

Ryan C. Hendrickson je docentom politológie na Univerzite Východný Illinois (Eastern Illinois University) a autorom knihy Diplomacy and War at NATO: The Secretary General and Military Action After the Cold War (Diplomacia a vojna v NATO: Generálny tajomník a vojenské akcie po studenej vojne), University of Missouri Press, 2006.

---